3. 9. 2016

Tatiana Macková - Každý si nesie svoj kríž

Predstavujem Vám historický román Každý si nesie svoj kríž, ktorý je tretím voľným pokračovaním série príbehov o živote slovanských panovníkov. Pod sériu Nitky osudu sa podpísala slovenská autorka Tatiana Macková a román si budete môcť prečítať už koncom októbra. Ak nepoznáte túto knižnú sériu,  možno Vám názvy ako sú Milica a knieža či Tieňohra osviežia pamäť. Tatiana Macková príťažlivou formou odkrýva doteraz nepoznané stránky života slovanských panovníkov.
Dostupné historické fakty dosádza do pútavého príbehu a sprístupňuje tak naše dejiny širokej verejnosti.

„Pribinov príbeh je pre mňa nesmierne inšpiratívny. Čím viac som ho spoznávala, tým viac som ho obdivovala. Aj v dnešnej dobe by sme našli iba málo ľudí s takou vnútornou silou, akú mal prvý známy knieža Nitrianskeho kniežatstva. Škoda...“ tvrdí autorka o svojom románe.

Zröntgenujte exkluzívnu ukážku. Ak máte radi históriu a zaujímajú vás životy slávnych panovníkov, tak pevne verím, že si román nájde svojich priaznivcov. Veď kto by nemal rád životy panovníkov, ktoré sú,
 aj pravdepodobne budú zahalené rúškom tajomstva skrývajúceho skutočnú pravdu a azda navždy budú vzbudzovať pozornosť.
Knihu si môžete kúpiť TU.

 Po románe Milica a knieža o franskom kupcovi Samovi a založení Samovej ríše sa autorka v románe Tieňohra venovala Pribinovi a životu v Nitrianskom kniežatstve.
V aktuálnom príbehu sa Nitrianske kniežatstvo spamätáva z útoku Moravanov a postupne sa stáva súčasťou Veľkej Moravy. Unikne knieža Pribina po úteku z Nitry svojim prenasledovateľom? Nájde silu začať nový život, aby ochránil syna a splnil tak posledné želanie milovanej manželky? Prekonajú Nitrania ťažký údel podmanených a zmieria sa s prítomnosťou dobyvateľov?
Život v Nitriansku po vpáde moravských vojsk ide ďalej napriek strachu a neistote. Ako smrť, aj láska je nezničiteľná. A prijatie iného náboženstva je v tých ťažkých dobách, keď staré ustupuje novému, často otázkou prežitia.
Sledujte strastiplné putovanie kniežaťa Pribinu po Európe, ako aj osudy Nitranov a Moravanov po obsadení Nitrianskeho kniežatstva a vzniku Veľkej Moravy.



Úryvok:

Skupinka mĺkvych postáv sa hnala krajom ako tajomné tiene. Ticho, čo ich prikrývalo sťa ochranný plášť, narúšal iba dupot kopýt a občasné, náhodné cinknutie zbrane. Utečenci. Zatratenci. Bojovníci, chrániaci vlastnými telami svojho mladého panovníka a jeho malého syna. Odhodlané, zamračené tváre, ostražité pohľady, zbrane pripravené k boju, napäté svaly.
   Knieža s neprítomným výrazom, pred ním v sedle bledé dieťa. Chlapec nechápe, iba cíti otcovu bolesť. Bojí sa. Spočiatku sa obzeral, teraz už nemá odvahu. Jeho otec je taký čudne
tichý, stíska ho až bolestivo, na otázky neodpovedá. Kde je mama? Bez slova uhne pohľadom, stisne pery a chlapča sa už nevládze pýtať. Vyplakané oči mu reže vietor, nuž ich radšej
zatvára. Únava si vyberá svoju daň a hlávka dieťaťa klesá pod útokmi driemot. Otec to nevidí. Stále mu spred zraku nezmizol obraz milovanej ženy, z ktorej tak náhle vyprchal život. Ešte cíti pod dlaňou horúcu krv, čo sa roztekala vedľa jej tela ako červený plášť. Keby to bolo možné, opäť a opäť by vrážal čepeľ do tela vraha. Nevedomky pri tej predstave zaryl prsty
do synovho boku. Dieťa zaplakalo.
   Žilic, mladý veliteľ jazdy, sa obzrel. Už dlho si robil o knieža starosti. Vidiac jeho neprítomný výraz a chlapča, zvíjajúce sa od bolesti, prihnal koňa tesne k nemu. Naklonil sa v sedle, natiahol ruku a chytil Pribinovo predlaktie.
   „Pane, spamätaj sa! Ubližuješ chlapcovi!“
   Na zvuk jeho hlasu i nečakaný dotyk knieža zažmurkal, ani čo by sa preberal zo spánku. Obrátil k nemu hlavu.
   „Ubližuješ Koceľovi,“ zopakoval dôrazne Žilic.
   Nechápavo pozrel na syna. Pohľad sa mu okamžite vyjasnil a muž s ľakom uvoľnil zovretie.
   „Odpusť, synak, odpusť,“ tíšil dieťa, teraz ho k sebe nežne vinúc.
   Žilic zdvihol ruku, aby zastavil ostatných jazdcov.
   „Musíme si oddýchnuť. Kňažic je unavený a hladný. Ani nám neuškodí uhasiť hlad aj smäd.“
   Pribina sa obzrel, akoby si až teraz uvedomil ubiehajúci čas. Deň sa chýlil ku koncu. Je možné, že to všetko sa odohralo iba v dnešné ráno? Neveril, stále neveril, že nesníva najhorší
sen svojho života. V jednom okamihu prišiel o všetko. O milovanú ženu, o svoju zem, z najlepšieho priateľa sa vykľul zradca a vrah. Vari ho opustili všetci bohovia?! Čím ich tak
rozhneval?!
   „Knieža, nič nehovoríš, chceš hádam pokračovať v ceste?“ oslovil ho opatrne Žilic.
   Pribina s námahou prinútil hlavu k jasnejším úvahám. Pohľadom zhodnotil miesto, kde stáli, potom ho preniesol trochu v diaľ. Prekvapilo ho, čo tam videl.
   „To už sme pri Dunaji?“ opýtal sa neveriacky.
   Veliteľ začudovane prikývol. 
   „Áno, môj pane. Ženieme kone takmer bez zastávky skoro celý deň. Nitrava je dávno za
nami. Našťastie sa nám podarilo vyhnúť všetkým moravským hliadkam. Tu je ich už pomenej. No ešte stále nie si ani ty, ani tvoj syn v bezpečí.“
   Knieža unavene prikývol. Koceľ v jeho náručí mu opäť oťažieval spánkom.
„Dobre teda. Oddýchneme si však až za riekou. Nájdeme brod a utáboríme sa na druhom brehu. Tam to bude pre všetkých bezpečnejšie.“
   Žilic prikývol. „Ako povieš, pán môj,“ a kývnutím pravice znovu pohol družinu vpred.

***
   Tí, čo nepospali alebo nedržali stráž, sa prevaľovali z boka na bok, márne sa snažiac upokojiť mysle, rozbúrené ťaživými myšlienkami. Udalosti posledných hodín prevrátili život každému z nich. Hoci oni sami proti Moravanom nepozdvihli zbraň, správy o krutom vraždení a vypaľovaní hradísk či ničení posvätných hájov rozpaľovali krv statočných  družinníkov. Ich povinnosťou však bolo za každú cenu chrániť panovníka a jeho syna. Aj keď ich vlastné rodiny, ich vlastné deti nemal teraz kto ochraňovať. Aj keď to znamenalo opustiť Nitrianske kniežatstvo a ujsť do Franskej ríše. Nechceli utekať, skrývať sa! Bojovať, to je to, po čom kričali srdcia bojovníkov. Mužov zhrýzala vlastná bezmocnosť. Najradšej by tasili meče a rúbali, sekali, bili sa v mene svojho kniežaťa, svojich blízkych, v mene svojom. Miesto toho celé hodiny popchýnali kone, krčiac sa v sedle, skrývajúc sa v húštinách pred moravskými ozbrojencami. Preto im teraz na unavené viečka nesadal spánok, čo by ich oslobodil od chmúrnych myšlienok.
   Pri ohnisku zostali sedieť iba Žilic s mladučkým Vlčinom. Ten už dlhú chvíľu pozoroval Pribinu. Knieža sedel opretý o rozložitý kmeň prastarého duba. Neprítomne upieral pohľad
kamsi do diaľky, iba z času na čas pozrel na syna, chúliaceho sa mu v lone. Vlčina sa odvrátil. Povzdychol si a zamračene sa zadíval do plameňov. Aj Žilic zhliadol na Pribinu a potom na mládenca.
   „Tiež sa o neho obávam,“ povedal potichu. „Verím však, že sa spamätá.“
   Mládenec bezradne pokrútil hlavou a veliteľ by prisahal, že sa mu v očiach zaleskli slzy.
  „Nikdy som ho ešte takto nevidel. Akoby ho posadol zlý duch.“
   „Knieža je silný,“ upokojoval ho starší druh. „Poznám ho dlhšie ako ty a ver mi, prekoná to. My sa musíme postarať iba o jediné – aby on i jeho syn zdraví dorazili do Franskej ríše.“
   Vlčina mu pozrel do očí. „Aj život položím, keď to bude treba, ale knieža neopustím!“ V hlase mu znelo pevné odhodlanie. „Dal som sľub kňažnej predtým, než jej duša odišla
k predkom.“
   Žilic spokojne prikývol. „Verím ti, chlapče. A teraz si choď oddýchnuť. Ja si tiež na chvíľu ľahnem. Po polnoci striedame stráže, treba sa nám aspoň trochu vyspať.“ Pri pohľade na jeho strhanú tvár mu povzbudivo položil ruku na rameno. „Spamätaj sa, Vlčina. Viem, aké city si prechovával k našej kňažnej. Nie, nič nehovor, všetci na dvore to vedeli, i samotný knieža. Muselo byť pre teba ťažké vidieť ju zomierať. Ale sám hovoríš, že si jej sľúbil ochrániť manžela aj syna. Ak si ju teda skutočne miloval, pozbieraj sa, aby si mohol splniť sľub, daný umierajúcej. Vzchop sa, kamarát! Teraz vstaň od ohniska a choď si ľahnúť. O pár hodín ťa budem potrebovať plného sily.“
   Vlčina zažmurkal v snahe premôcť dojatie a prikývol. „Nesklamem, Žilic. Teba, ani knieža!“
   „Verím ti, Vlčina.“
   Veliteľ sledoval, ako mladučký bojovník odchádza k svojmu ležovisku a líha si. Potom sa znovu obzrel na knieža. Mal zatvorené oči a zdalo sa, že spí. Žilic si ticho povzdychol. Dúfal,
že Pribina prekoná smútok, ktorý ho opantal. Jeho duša ochorela bolesťou, na ktorú mladý veliteľ nepoznal liek. Jemu samému srdce oťaželo žiaľom, len čo sa v myšlienkach vrátil k rodičom, ktorých zanechal v Nitrave. Žijú ešte vôbec? Rýchlo však zahnal obavy, zamkol spomienky, čo mu otupovali zmysly. Teraz musí myslieť iba na svoju úlohu – dostať knieža
so synom k východofranskému markgrófovi. Až keď budú v bezpečí, dovolí srdcu žialiť nad blízkymi. Nad neistým osudom rodičov, nad smrťou Dalibora a jeho rodiny, statočného
Zlebora a všetkých obrancov i obyvateľov Pobedima.
Natiahol sa hneď vedľa ohniska, nasilu zatvoril oči a čakal, kedy príde spánok. Márne. Vtedy pochopil, že ani knieža nespí. Privreté viečka nie vždy privolajú sen, iba občas pred
ostatnými prikryjú boľavú dušu.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára