23. 10. 2016

Eva Ava Šranková - Anna Šarišská amazonka


Predstavujem Vám v poradí piaty román Anna Šarišská amazonka, pod ktorý sa podpísala známa slovenská spisovateľka historických romancí Eva Ava  Šranková.
 Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa dozviete, aká tenká je hranica medzi láskou a nenávisťou, a koľko protivenstiev je človek schopný uniesť. Je možné, aby jedna žena v tom istom čase milovala dvoch mužov? Ak áno, aká hlboká je miera odpustenia? Pre čo žije a v čo verí žena narodená na konci stredoveku?

Ako je u tejto autorky známe, opäť sa môžete tešiť na veľkú dávku romantiky a tajomstiev. Tí, ktorí obľubujú historické romány, tak vedia, že sa môžu pripraviť aj na dramatické a napínavé chvíľky obalené prekvapivým rozuzlením.
A napokon, aký príbeh skrývajú dve pozlatené strieborné mince s dierkou, ktoré sa našli na Šarišskom hrade na jar roku 2014? Ako vidíte, román v sebe ukrýva viac dejových rovín a odpovede na všetky otázky nájdete v novinke Anna Šarišská amazonka už 9. novembra. Knihu so môžete objednať  TU.






Historicko-ľúbostný román Anna Šarišská amazonka je príbeh o žene mnohých tvárí: krásnej a nežnej, ale aj nebezpečnej. Je príbehom veľkej lásky, ale i odmietnutia. Je príbehom silnej, ale zároveň krehkej ženy, ktorá sa zapísala do našich dejín pod menom Šarišská amazonka. Začína sa v čase, keď v Uhorskom kráľovstve nik netušil, že o niekoľko rokov neskôr nastane katastrofický deň a v bitke pri Moháči bude porazené vojsko uhorského panovníka Ľudovíta II. Jagelovského. Do boja o kráľovský trón zasiahnu dvaja muži: český kráľ a rakúsky vojvoda Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský, v tom čase najmocnejší uhorský veľmož. Mocenský zápas o trón rozpúta anarchiu v krajine a na stranu jedného z dvoch panovníkov sa postaví žena... Aká asi bola a akí muži skrížili jej životnú cestu? Bolo jej osudom, aby zomrela opustená, alebo jej bolo dopriate, aby našla osudovú lásku? Príbeh Anny Tárczayovej rozpráva o nepoddajnej bojovníčke podporujúcej protikráľa, ktorá nemala v úmysle vydať bez boja svoje pevnosti. Traduje sa, že keď ich rodinné sídlo slávny Kamenický hrad obkľúčili nepriatelia, dala na hlavnú vežu vytiahnuť čiernu zástavu, ktorá mala byť znamením, že len smrť jej zabráni v ďalšom boji. Ale vráťme sa radšej na začiatok... alebo začnime hoc aj od konca..

Úryvok:


Horúci august sa už prehupol do septembra, avšak dni boli ešte pekné, s výnimkou niekoľkých spŕchnutí, keď dážď skropil vyprahnutú zem. Leto síce ešte neodišlo, ale jeseň sa už prihlásila o slovo... Mierny vietor prinášal osvieženie. Strapatil jej rozsypané vlasy, hadiace sa po chrbte. Ešte donedávna ju halili ako plášť, v divokej jazde lesom za ňou viali ako ohnivé plamene. Prítmie redlo. Cez zelenú klenbu stromov preblyskovali posledné záblesky umierajúceho slnka a zlátili vyšliapanú cestičku pokrytú halúzkami a kde-tu i chumáčmi sýtozelenej trávy. Netrvalo dlho a svetlo na slnkom zaliatej stráni sa Anne zabodlo do očí. Primäla postáť koňa a ako mala vo zvyku, kochala sa pohľadom, ktorý jej zakaždým, keď dlhší čas nenavštívila otcovo pôsobisko na Šarišskom hrade, vháňal slzy do očí: Pod čnejúcou sa vrchovinou sa rozprestierajú žírne polia zmáčané potom zvierat i ľudí, a neraz, veru, aj krvou, na ktorých práca ustane, až keď udrú mrazy a mäkučké chumáče zahalia zem chladnou pokrývkou. Pod snehovou perinou si úrodná pôda konečne vydýchne. Cez Veľký Šariš sa kľukatí Torysa jagajúca sa ako strieborná stuha; na mieste, kde práve spočinul jej zrak, sa vo vetre čerí rybník a zľahka omýva vysilenú ohnivú guľu, ktorá sa doň vnára... Ako rada vylihovala v bujnej tráve, v tôni topoľov rastúcich na západnej strane a hľadela do ich košatých korún! Pri predstave ako sa v rybníku potajme kúpavala, pocítila slasť. Anna odtrhla zrak od všetkého, čo jej očiam a srdcu bolo milé a pohľad uprela na hrad, vypínajúci sa na Šarišskom vrchu. Strechy štrnástich obranných bášt so strieľňami, vstavaných do mohutných hradieb a končitá strecha obytného donjonu s niekoľko metrov hrubými múrmi, sa zlátili a červeneli na rýchlo tmavnúcej oblohe s plamennými zorami. Anna, očarená pohľadom, sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla a vydýchla – tu sa naozaj cítila doma... S dušou nasýtenou úchvatnými obrazmi vytvorenými človekom a Bohom, bodla ostrohami koňa do slabín. Žrebec zamieril na severozápad, keď ho však onedlho, klusajúc neďaleko vodného mlyna, opäť prinútila postáť, nepokojne zahrabal kopytami a fŕkajúc potriasol hlavou. Nepáčilo sa mu, že len čo si zas rozohrial svaly, musel zastať. Annin citlivý sluch zachytil hlasný nárek, vychádzajúci z mlyna a vzápätí mužský krik. V nadchádzajúcej noci sa hlas ženy a muža spojili, ibaže kým prvý znel žalostne, druhý sa ozýval so všetkou surovosťou, akej bol schopný. Mladá žena pošibala koňa, primäla ho vykročiť k mlynskému ostrovu, kde stál drevený mlyn s obrovským lopatkovým kolesom vnoreným do vody. Vodné koleso dávalo do pohybu mlynský stroj s dvoma mlecími kameňmi – horným otáčavým behúňom a spodným ležiakom –, ktoré denne zomleli aj sto kíl obilia. Na vodnej hladine mlynského ostrova sa zrkadlila prvá z hviezd, s padajúcou tmou vtáčí spev nadobro utíchol. Pokojnú večernú tíšinu narúšali dva ľudské hlasy, ktoré s každým konským krokom naberali na sile.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára