17. 8. 2017

Lucia Sasková - Zlatokopka 3

Predstavujem Vám záverečnú a dlho očakávanú Zlatokopku 3.
Chcete vedieť ako skončí dievča bez
mena?

Zavŕšenie veľkého finále sa blíži. Už 19. septembra sa môžete tešiť na veľkolepé vyvrcholenie úspešného románu Zlatokopka 3 s podtitulom Nezažiješ, neuveríš. 

Lucia Sasková vie ako dostať čitateľa tam, kam chce.  


Pokračovanie mimoriadne úspešných románov Zlatokopka a Zlatokopka 2. Hlavná hrdinka zisťuje, že ľudia sa síce navonok menia, ale ich vnútro nie, a život beží ďalej, aj keď ten jej sa zastavil. Bola presvedčená, že všetko zlé má už za sebou a svoju pohnutú minulosť môže hodiť za hlavu, keď sa z ničoho nič vynoria staré resty. Jej pokojný život s novým partnerom sa od základov zmení. Odrazu stojí pred súdom a nesúdi ju len zákon, ale aj ľudia okolo nej. Môže sa stať niečo horšie ako to, že dievča zo smotánky sa ocitne vo väzení? Kam až dokáže Frajer zájsť v chorobnej túžbe po pomste a aký osud čaká jeho samého i svojráznu hrdinku bez mena?

Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa dozviete, že život nie je taký, aký si vysnívame.

Na čo sa môžete tešiť v poslednej časti? Zlatokopka sa ocitá vo väznici. Ako to znáša? Príbeh je odlišný od predchádzajúcich časti a autorka rozvíja príbeh aj z pohľadu Romana, ktorý si naďalej žije svojím životom. Odhaľuje veci, ktoré sa čitateľ z predošlých častí od Zlatokopky nemal ako dozvedieť. Do veľkej hry opäť vstupuje Frajer a jeho úmysly sú nekalé a pomsta horšia ako samotné peklo. Myslíte si, že tajomné dievča už zažilo všetko? Nedajte sa oklamať!


Úryvok:

Nič však netrvá večne, ani sladké ranné leňošenie počas pracovného týždňa, a tak som napokon vstala. Po všetkom tom cirkuse, čo sme mali za sebou, som si takéto dni naozaj vážila. Bola som šťastná. Šťastná a spokojná so životom, ktorý bol taký obyčajný a prostý, až ma bavil. Možno preto, že som niekde v kútiku duše vedela, že si to mám užívať, pretože šťastie je vrtkavé, nebude nám žičiť večne. Stále som si veľa vecí zo svojho starého života nepamätala a v podstate mi to bolo fuk. Ktovie, možno sa mi raz pamäť celkom vráti. Ak nie, ďalej budem žiť v nevedomosti.
 Hodila som na seba jednoduché čierne tričko s okrúhlym výstrihom a trojštvrťové džínsy, skontrolovala som v zrkadle, či to bol naozaj iba sen a či mám všetko na svojom mieste, bleskovo si obula pracovné tenisky a o chvíľu som sa už predierala rannou zápchou do kaviarne, ktorá mohla byť moja naozaj len vo sne. Pozrela som na hodinky a vzápätí sklamane na kolónu pred sebou. Chcela som ešte zájsť za Romanom na kávu do jeho kancelárie, ktorou by som mohla príjemne začať deň. Ale vyzerá to tak, že budem rada, ak vôbec stihnem otvoriť načas.
Obišla som tri autá, čo sa zrazili uprostred najfrekventovanejšej cesty, ktorou chodí dennodenne do práce množstvo ľudí, porušila som niekoľko dopravných predpisov a konečne zaparkovala pred kaviarňou. Dnes ma žiaden hosť pred dverami nečakal, ponáhľať sa s otvorením teda nemalo zmysel. Chvíľu som váhala, či predsa len nestíham zájsť do servisu, ale keď som videla kopu áut pred ním, rozmyslela som si to. Zrejme má práce vyše hlavy. Otvorila som podnik a odhrnula žalúzie, aby dnu mohlo svietiť ranné slniečko. Ako zvyčajne, pustila som si v telke rannú šou, počas ktorej som vypila pohár džúsu a obslúžila pána, čo čakal, kým mu v servise namontujú do auta klímu.
Keď nejde Mohamed k hore, musí prísť hora k Mohamedovi. Niečo na tom bude. „Ahoj, zlatko.“ Usmieval sa odo dverí, až kým neprišiel ku mne a nevtisol mi bozk do vlasov.
 „Ako? Dnes si prišla dosť neskoro. Ja byť tvojím šéfom...“ zasmial sa ironicky.
„Dnes sa mi nechcelo.“ Podala som mu kávu s dennou tlačou, ktorú sme každé ráno spolu prelistovali. Okomentovali sme situáciu v šoubiznise aj vo svete a spokojne sa vrátili k svojej práci. „Neuveríš, čo sa mi snívalo,“ spomenula som si.
„No skús, či naozaj neuverím,“ pozrel na mňa so záujmom. Roman ma vždy počúval, čo som si na ňom vážila. Naozaj vždy sledoval a vnímal každé slovo, ktoré mi vyšlo z úst. Aj keď šlo o hlúposti. „Dala som si vybrať silikóny a Janka čakala s Peťom dieťa!“ Musela som sa zasmiať tak ako ráno. „Fíha, jedno lepšie ako druhé,“ zakrútil pobavene hlavou a ukradomky mi skontroloval výstrih. Pre istotu. „Myslíš, že to niečo znamená?“ Zamyslela som sa nad súvislosťami, ale nech som hútala, ako som chcela, žiadne logické vysvetlenie mi na um neprišlo.
„Pochybujem, nemyslím si, že by sa hrnuli do dieťaťa,“ mykol plecom. „Možno máš k tým svojim prsiam vzťah ako k deťom,“ zaškeril sa na mňa spoza roztvorených novín.
„Myslím, že by si si ich veľmi ochotne adoptoval.“
„Čo už s nimi, keď sú tvojou neoddeliteľnou súčasťou.“
„Veru, čo už. Neostáva ti nič iné, len sa s nimi zmieriť.“ Naklonila som sa trochu viac, ako sa patrí, a v duchu ľutovala, že nie sme doma - uňho, u mňa, kdekoľvek, ale spolu.
 „Musím ísť,“ vzdychol.
„Nemusíš.“ „Kiežby si mala pravdu.“ Dal mi bozk na nos, poskladal noviny, odložil ich na stojan a odišiel. Našťastie len do budovy oproti.
„Čau, Jani, dúfam, že sa nestalo niečo, o čom by som mala vedieť.“ Vytočila som Jankino číslo, hneď ako som vyprevadila z kaviarne ďalších ľudí.
„Prosím? Ako to myslíš?“ ozval sa v slúchadle nechápavý hlas.
„Neuveríš, čo sa mi snívalo.“ Rozpovedala som opäť svoj šokujúco živý sen o jej tehotenskom brušku a svojich prsiach–neprsiach.
Janka sa na tom skvelo zabávala, najmä na pasáži, v ktorej som prišla o silikónové vankúšiky, čo mi na taký dlhý čas zmenili život. Tento bizarný sen mi však pripomenul to, čo som už ani nevnímala. Časy, keď som svoje prsia predvádzala v megavýstrihoch a miniatúrnych topoch, boli preč a ja som s nimi žila v súlade. Už som o nich toľko nerozprávala ani sa nad nimi spokojne nevyškierala. Skrátka, moja chorobná posadnutosť vlastným dekoltom pominula. Naši kaviarenskí hostia sa o mne vyjadrovali ako o „tej silikónovej“ - meno nebolo dôležité, napriek tomu, že sme s kolegyňou nosili menovky, ja zrejme až príliš blízko pri výstrihu. Moja chyba.
Konečne deň voľna! Zamkla som všetky zámky na dverách do podniku a utekala spolu s Romanom na pivo do našej obľúbenej krčmy. Uvedomovala som si, ako otrasne to znie, no bolo mi to jedno. Milovala som aj svoju krpatú garsónku, bola mojím útočiskom, keď som sa cítila všelijako, len nie dobre. Poháre radostne zaštrngali a ja som si plnými dúškami vychutnávala nielen zlatistý mok, ale aj atmosféru začmudenej putiky a vytúženého konca týždňa, ktorý bol pre mňa čoraz vzácnejší. Čas letel neuveriteľne rýchlo a ja som bola vďačná za každú voľnú chvíľu s Romanom. Piatky boli skvelé a ani ten dnešný nebol výnimkou.
Keď sme sa vracali domov, bolo už neskoro a ulicu pohltila tma. S Romanom sme mlčky kráčali tichom, držiac sa za ruky. Ani jeden z nás necítil potrebu niečo vravieť alebo rozoberať. Vyznie to možno trošku zvláštne, ale boli sme spolu dostatočne dlho na to, aby sme si museli navzájom čosi dokazovať.
Zabuchla som za sebou dvere a vyzula si tenisky. Našich spoločných priateľov som mala naozaj rada, ale chvíle osamote s Romanom som mala ešte radšej a dávala som im prednosť pred všetkým ostatným. Nohy som si schovala pod Romanovu prikrývku a pritisla sa k jeho horúcemu telu. Presne to som po celom týždni potrebovala. Roman ma pevne držal v náručí a ja som na tom nechcela nič meniť. Cítila som jeho vôňu, jeho bijúce srdce, pravidelne sa zdvíhajúci a klesajúci hrudník. Netuším, čo bežalo v telke, nevnímala som to. Ležala som mu v náručí a vychutnávala si jeho blízkosť. Jeho dych bol horúci, a aj keď v byte nebolo chladno, naskakovali mi zimomriavky. Zasypal mi zátylok drobnými bozkami.
 „Provokuješ,“ skonštatovala som s úsmevom. S takým tým priblblým, ako keď ste zaľúbení prvý mesiac.
"Ale, prosím ťa,“ namietol potichu a prešiel mi jazykom po krku. Pritisla som sa k nemu silnejšie a reakcia jeho tela nedala na seba dlho čakať. Ani to ostatné. Chlapom stačí k spokojnosti naozaj málo. Keď sme skončili so všetkým tým harašením, zahľadela som sa mu do očí. V tvári mal nehu, ktorú som v nej nevídala často.
 „Milujem ťa.“
 „Nevravievaš to,“ pohladkal ma po líci.
 „Viem. A nemienim to opakovať. Ale je mi s tebou fakt dobre,“ zasmiala som sa, tak trošku roztržito. Že niekoho milujem, som si sotva uvedomovala, nieto aby som to vyslovila nahlas. Roman ma však poznal a vedel, že na citové výlevy si nepotrpím.
„Si v rozpakoch!“ ukázala som naňho víťazoslávne. Uhol pohľadom.
„Ani omylom!“ „Náhodou je to milé.“ Usmievala som sa ako idiot, ale určite bol zvyknutý aj na to. „Prechladneš.“ Prehodil mi cez plecia deku, keď som vychádzala na balkón, a ja som bola i z tohto malého gesta namäkko. Stáli sme tam dosť dlho. Spájala nás len tá deka, každý očividne premýšľal o niečom inom, stratený vo vlastnom svete.
Neviem, koľko cigariet sme vyfajčili, ani som to nemienila rátať. Bolo mi predsa tak dobre! Bolo? Naozaj? Jasné, že bolo! Konečne som mala to, čo som si v kútiku duše priala, to, v čom som po rokoch našla zmysel. Roman mi predsa dával všetko, čo ma malo uspokojiť! Na celý život! Párkrát som sa musela zhlboka nadýchnuť. Úprimnosť vlastného zmýšľania ma prekvapila viac, ako som bola ochotná pripustiť. Vlastne som si odmietala čokoľvek pripustiť. Všetko je predsa dokonalé! Nie je čo riešiť! Konečne môžem byť šťastná! S Romanom!
 Keď si ma znovu pritiahol bližšie, dotyky som mu opätovala, no boli to len automatické, nacvičené pohyby, chladnejšie, ako by som sama chcela.
„Poďme dnu,“ povedal mi napokon.
„Ja tu ešte chvíľu ostanem,“ vytisla som zo seba.
„Si v pohode?“ Tú otázku som očakávala, aj keď som ju nechcela počuť.
„Ale áno,“ zmohla som sa na chabý úsmev. Nemyslím, že mi Roman uveril. Napriek tomu sa vrátil do postele a nechal ma samu. Bolo mi chladno, ale naozaj som potrebovala chvíľu osamote. Chvíľu, keď môžem premýšľať, bez svedkov, ktorí by atakovali moje svedomie. Vlastne som žila život, v ktorom nebol čas na premýšľanie. S Romanom som bola v práci, mimo práce, doma, uňho, vo dne i v noci, so svojimi priateľmi, ktorí boli aj jeho priateľmi. V stereotype, ktorý som si nestíhala uvedomovať. Veď bolo všetko také dokonalé! Je priam hriech, za ktorý budem odsúdená na večné zatratenie, ak čo i len pomyslím na to, že mi tá dokonalosť nevyhovuje.
„Vyhovuje! Po tom všetkom mi nesmie nevyhovovať!“ napomenula som sa v duchu. Hľadela som na zhasínajúce svetlá v paneláku oproti a premohol ma zvláštny pocit, ktorý som veľmi chcela definovať alebo pomenovať, ale nedarilo sa mi to. Kdesi vnútri ma niečo škrelo. Niečo, čo som nechcela a vlastne ani nesmela vysloviť nahlas. Niečo, kvôli čomu by som radšej zaspávala sama.
„Som nevďačná.“ Zakrútila som hlavou a sadla si na nepohodlnú stoličku na balkóne. Vyfúkla som dym do vzduchu a sledovala, ako sa rozptyľuje, až kým úplne nezmizol v tme. Moja obývačka momentálne fungovala ako spálňa, v posteli ležal Roman a hľadel na potichu bzučiaci televízor. V mihotavom svetle obrazovky bolo dobre vidieť roztiahnutý gauč pre tri až päť osôb, na ktorom sa pohodlne vyspia dve dospelé osoby. Jedna z nich bola anjel, druhá diabol, o ktorého sa anjel staral, a hoci diabol nevedel, čo si počať so životom, aj tak mu dal anjel šancu. Šancu získať si jeho náklonnosť, dôveru, šancu začať odznova, doslova od nuly, postaviť sa na vlastné nohy.
„Si fakt chorá,“ povedalo moje druhé ja tomu prvému. Zahasila som cigaretu do popolníka spolu s „hriešnymi“ myšlienkami, ktoré ma takmer ovládli. Umyla som si zuby a vrátila sa do vyhriatej postele k človeku, ktorý by tu vôbec nemusel byť. Zrejme som mala len zlú chvíľku. Romana predsa milujem! Naozaj! Kto iný by mi zohrieval perinu? Pritisla som sa k nemu a z vďačnosti ho objala.