Zuzana
Kubašáková je autorkou debutovej rozprávkovej knihy Škriatok
v pyžamku a iné rozprávky, ktorá zaznamenala od vydania neuveriteľný
úspech. Pýtate sa, kto je Zuzana Kubašáková? Predovšetkým, je to
dvojnásobná mama, ktorá objavila svoj
spisovateľský talent pri deťoch.
Škriatok
v pyžamku a iné rozprávky je vaša debutová kniha. Je odlišná od iných
rozprávkových kníh, ktoré zaplavujú náš knižný trh. Sú deti pre vás takou
silnou inšpiráciou, že ste mali potrebu zhmotniť ich malé trampoty do knižnej
podoby?
Deti sú pre mňa neuveriteľnou inšpiráciou. Človek sa pri nich
veľmi veľa naučí. Potreba zhmotniť rozprávky do knižnej podoby bola v
začiatkoch osobná vec. Rozprávky som chcela zaznamenať ako pamiatku pre nášho
syna, ale aj pre seba, aby sme na príbehy nezabudli. Až neskôr prišla myšlienka predstaviť ich iným
deťom.
Prezradíte
čitateľom, odkiaľ ste čerpali námety pre jednotlivé príbehy?
Zo života. Z každodenným maličkostí a hlavne
z obdobia vzdoru, ktoré potrápi nejedného rodiča. Napríklad, keď bol syn
maličký, hádzal od zlosti autíčka. Vtedy som si ho zobrala do náručia, ukľudnila,
a veľmi jednoducho som vymyslela rozprávku Nový domov, v ktorej
chlapček hádzal hračky. Aj pri zrode
iných rozprávok, som pozorovala
syna a o tom, čo sme zažívali, sme sa aj porozprávali. Nie vždy, nie
každý deň sa zrodila poučná rozprávka. Rozprávky vznikali tak, ako to život
priniesol a vtedy, keď bolo potrebné dieťaťu vysvetliť, čo je správne
a čo nie.
Aké
pocity vás prevádzali pri písaní? Verili ste si od začiatku alebo ste občas
mali aj pocit, že to nezvládnete? Mali ste niekoho, kto vás podporoval v tejto
myšlienke?
Od začiatku som v kútiku duše verila, že vzniká správna
vec a bolo by dobré pomôcť jej na svet. Mala som veľmi dobrý pocit, keď
som rozprávky zapisovala. Cítila som sa uvoľnene, pri písaní som si oddýchla,
zrelaxovala a spoznala sa z iného rozmeru. Nikdy som pri knižke
nezažila pocity mizérie alebo nezdaru. Verila som, že sa knižka dokončí. Nevedela
som si však predstaviť, ako bude vyzerať vo finále. Rozprávky čítal môj manžel,
vlastne ich počul ako prvý, na mnohých
námetoch sa nevedome podieľal. Tešil sa, čo robím, hlavne keď si
prečítal svoju myšlienku. Podporoval ma spolu s rodinou.
Mali
ste počas písania „Škriatka“ aj nejakých detských poradcov?
Vybrala som niekoľko detí, ktorým rodičia alebo starí rodičia
rozprávky prečítali. Odozva od rodičov bola úžasná. Deti o rozprávkach
rozmýšľali, rozprávali sa doma o hrdinoch, hľadali spoločné riešenia, ale
aj pani Zlosť po byte. Chlapček trénoval na záchod podľa rozprávky a dievčatku,
ktoré neskôr stvárnilo kvapku Gabku, učarovala Václavkova drevená kocka z príbehu
Nový domov. Kocku sme kvôli foteniu naozaj vyrobili. Keď sme kocku odfotili,
tak som ju dievčatku darovala. Keď ju chytila do rúk, obracala si ju ako
diamant. Viem, že s ňou zaspávala a že si ju chráni. Je to pre ňu
krásna spomienka na fotenie, hoci z iného príbehu.
Ktorý
z príbehov sa vám tvoril ľahko a, naopak, vyskytol sa aj príbeh, s ktorým
ste sa potrápili?
Môžem povedať, že všetky príbehy sa mi písali ľahko. Vždy som
vedela, o čom idem písať a ako príbeh skončí. Možno som mala menšie
problémy so štylistikou, lebo som sa v písaní hľadala.
Prinieslo
vám napísanie prvotiny niečo nové do života?
Pri knižke som zistila, že viem písať😊.Prvá knižka mi priniesla veľmi veľa
skúseností, ako aj poznanie, že zo zrnka nápadu môže vzniknúť krásny výsledok. Priniesť
knižku na svet je dlhá cesta a myslím, že knižka v dnešnej dobe musí
naozaj zaujať. Som vďačná za úzku spoluprácu s viacerými ľuďmi, hlavne
fotografmi a ilustrátorkou a v neposlednom rade s vydavateľstvom.
Stále si neuvedomujem, aký úspech knižka dosiahla.
Do
akej miery sú pre vás dôležité ohlasy od čitateľov? Sledujete aj reakcie
z vášho blízkeho okolia?
Samozrejme, sú dôležité. Pozorne si ich vypočujem, načúvam
názorom. Zhodnocujem, posúvam sa vpred. Sú pozitívne, veľmi pozitívne. Prišla
aj tvrdá kritika od anonymného čitateľa, hoci osobne si myslím, že išlo o výlev
zlosti vo vzťahu k inakosti rozprávkovej knihy. Za všetky ohlasy som veľmi
vďačná.
Z vášho rozprávania vieme, že príbehy sa
rodili postupne niekoľko rokov. Prezradíte našim čitateľom, čo bolo hlavným
spúšťačom, že ste si povedali, že teraz je ten správny čas, aby kniha uzrela
svetlo sveta?
Keď som sa ocitla na druhej materskej dovolenke, v šuplíku
som mala osem dokončených príbehov. Nesadala som k písaniu cielene po
večeroch, aby som knihu dokončila. Boli mesiace, keď som sa ich vôbec nedotkla.
Príbehy pribúdali, keď sme s deťmi niečo zažili alebo ma kopla múza vo
vzťahu k deťom mojich známych. Vtedy som do príbehov opäť nazrela a zalial
ma dobrý pocit. Medzitým prichádzali odozvy od skupiny rodičov a detí. Boli
fantastické a ja som začala uvažovať odvážnejšie. Oslovila som priateľov
k spolupráci na fotografickej a ilustračnej prílohe a veci sa
začali hýbať. Celý posledný rok dokončovania knižky bol jeden veľký príbeh
o deťoch, ktoré s nami fotili, o ilustráciách
a priateľstvách. Ako poslednú som dopísala rozprávku
O zázračných okuliaroch, lebo syn začal nosiť túto pomôcku. Myslel si, že
je škaredý. Čo som mala robiť? Vymyslela som mu príbeh.
Plánujete
sa aj naďalej venovať písaniu detských kníh alebo vás láka aj iný žáner?
Rada by som sa venovala detskej tvorbe. K tej mám
najbližšie. Občas mám na srdci emócie vo veršoch ako napríklad v básničke Odpusť mi, maminka. To bola prvá
básnička, ktorú som pred rokom a pol vypustila do sveta.
Čitateľom
môžeme prezradiť, že v našom vydavateľstve vám vyjde v spoluautorstve
s Máriou Papačovou Cabanovou druhá detská kniha, ktorá bude o škriatkovi
Ľubetníčkovi. Ako sa začala vaša spolupráca s Máriou Papačovou
Cabanovou?
S Majkou sa poznáme od detstva. Oslovila ma pri hľadaní kontaktov
na ilustrátorky pre postavu škriatka Ľubetníčka, maskota ich rodinnej chaty
Lubetha, ubytovacieho zariadenia pre rodiny a detské tábory. Z prvého
stretnutia vznikol nápad napísať o tomto škriatkovi knižku a vytvoriť
zážitkové čítanie. To, že miesto príbehu
skutočne existuje, je čerešnička na torte. Spolupráca nám išla veľmi rýchlo
a plynulo. Dopĺňali sme sa a ja som ostala unesená, čo všetko Majka
knižke priniesla a do akých rozmerov ju posunula.
Táto
rozprávková kniha je však z úplne iného súdka. Je to príbeh, ktorý má dve dejové línie
a rozprávkový svet sa prelína so skutočným. Prezraďte nám, v čom
podľa vás spočíva čaro príbehu?
Zuzana Kubašáková: Čaro spočíva v reálnosti a uveriteľnosti
deja. Veľkou myšlienkou príbehu je cesta, po ktorej hlavná hrdinka prechádza,
na rozhraní sveta, kde les skrýva tajomstvá, aby spoznala svoj dar
a uverila, že je hodná priateľstva.
Kniha je odkazom každému dieťaťu, že si môže vybrať cestu, po
akej pôjde. Hlavná hrdinka zistí, že
šťastie je osobnou voľbou, že priateľstvo sa nedá zamknúť do klietky, že radosť
zažijeme, keď potešíme druhého.
Mária Papačová Cabanová:
Jedinečnosť knižky spočíva v tom, že celý príbeh sa odohráva
v reálne existujúcom prostredí, takže detičky, môžu vkročiť do rozprávkového sveta. A naším
zámerom bolo vytvoriť knižku, ktorá pomôže deťom veriť vo svoje sny. Preto
aj súčasťou knižky budú ilustrácie od detských autorov, aby sa malým umelcom
splnil ich veľký sen.
Bolo
pre vás ťažké prepojiť rozprávkový svet so skutočným svetom detí?
Zuzana Kubašáková: Prepájanie línii nám išlo veľmi prirodzene. Deti
potrebujú fantáziu, rúško tajomstva, kusisko prírody, aby boli šťastné a,
samozrejme, kamarátov. Keď sa to prifarbí humorom, je to dokonalé.
Mária Papačová Cabanová: Vôbec nie, veľmi nás to bavilo.
Užili sme si pri písaní veľa zábavy, vrátili sme sa do svojich detských čias.
Kým Škriatok v pyžamku ponúka návody na
zvládnutie detských trampôt, „Ľubetníček“ je ucelený príbeh s výpovednou
hodnotou. Ako by ste charakterizovali obe knihy z vášho pohľadu? Vidíte
tam nejakú podobnosť?
Prvá kniha je skôr pomocník pre rodiča v danej chvíli,
kedy mu knižka „nahrá“ do témy, o ktorej sa chce s dieťaťom
porozprávať. Nemusí čítať všetky príbehy, ani každý deň. Druhá kniha je ucelený
príbeh. Obe knihy sú písané v inej etape môjho života. Podobnosť je snáď
v morálnych odkazoch, ktoré sú v druhej knihe určené pre staršieho
čitateľa. Aj druhá kniha ponúka priestor na premýšľanie, no hlavná hrdinka je atypická a vymyká sa bežným štandardom kladného
hrdinu. Moje postavy majú svoje nálady, drobné smútky a učia sa
spracovávať emócie a nájsť si svoje miesto na zemi.
Čo
chcete, aby si malí čitatelia odniesli z vašich kníh?
Snáď to, že v živote nič nie je len čierne a biele.
Deti si zaškatuľkujú kamarátov na dobrých alebo zlých, čo nie je správne. Prostredníctvom mojich kníh chcem poukázať na
to, že aj keď sa deti niekedy správajú
zle, ich konanie je opodstatnené, pretože sú nešťastné a nevedia si
poradiť so svojím smútkom, hnevom alebo strachom. Aj keď hrdina vystupuje
v rozprávke ako huncút alebo rebel, je to dieťa, ktoré rovnako túži po priateľstve
a pochvale ako samotný čitateľ. Každý si zaslúži druhú šancu. Deti si ich
zaslúžia stokrát viac.
Na
záver, máte nejaký konkrétny odkaz alebo radu pre našich čitateľov?
Rada by som poďakovala všetkým čitateľom, ktorí čítajú svojim
deťom rozprávky. Je krásne s deťmi snívať a prežívať vymyslené. Nech
zaklopú na dvere do sveta detskej fantázie. Deti ich tam určite vpustia. Je to
jeden z najkrajších spôsobov zblíženia sa s detskou dušou.
Ďakujem za rozhovor. Prajem veľa tvorivej inšpirácie a ďalších
úspechov.
A čo dodať na záver?
Užívajte si čo najviac prítomnosť detí.
Rozhovor
zostavila: Simona Rošková
Foto
poskytla: Zuzana Kubašáková
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára