Kolektív autorov - Vražedná sedmička

Vedeli ste, že najobľúbenejším čitateľským žánrom je krimi?
Niet sa čomu čudovať. Veď práve tento žáner je plný záhad, nečakaných zvratov, šialených psychopatov, vynaliezavých vrahov a obetavých detektívov.
Ak preferujete kriminálky, tak vám dávam do pozornosti novinku vydavateľstva Elist pod príznačným názvom Vražedná sedmička.

Sedem slovenských autorov dalo hlavy dohromady a napísali  pre vás pestrú paletu mrazivých a napínavých príbehov. Ponorte sa do mysle vraha a dynamického deja. Zažijete nečakané zápletky a nebezpečné únikové cesty.
Vražedná sedmička je dôkaz, že úspešné krimi vedia napísať aj Slováci.

Vražednú sedmičku majú na svedomí:

Vojtech Beniczky

Radovan Bezecný

Daniel J. Dančík

Lenka Gahérová

Roman Horňák

Vita Jamborová

Juraj Thal

"Vražedná sedmička. Sedem tvárí zločinu v podaní siedmich slovenských autorov. Začítajte sa do mrazivých detektívnych a krimi príbehov s nečakaným rozuzlením. Nezľaknite sa prešpekulovaných činov páchateľov odhodlaných na všetko a vydajte sa spolu s vyšetrovateľmi odhaliť zločincov. Po dočítaní každého z príbehov vám ešte dlho ostanú na tele zimomriavky. Nebojte sa! Nič z toho, čo budete čítať, nie je pravda. .. tá vie byť ešte horšia!

Úryvok:

Radovan Bezecný

 NEVERA SA NEVYPLÁCA

Udalosti potom

Väznica v Leopoldove   

Piatok 26. mája 2017

„Naozaj chcete počuť môj názor?! Som obyčajný hlupák a idiot. Teraz tu hnijem zaživa! Neverili mi a veľmi pochybujem, že sa ešte niečo zmení vašou návštevou. Som odpísaný na plnej čiare! Môj život sa skončil vo veku dvadsaťosem rokov. Skvelé, však? Pohnojil som si celý život. Priateľka ma opustila. Našla si iného a donieslo sa mi, že majú syna. Má rodinu, ktorá mala byť moja. Pochybujem, že si ešte niekedy na mňa spomenie. Možno aj hej, ale čo mám z toho, keď som o ňu definitívne prišiel? Bola jediná, ktorá by to asi dokázala. Zmeniť ma. Kto by vôbec chcel udržiavať vzťah skrz väznicu? Čo som mal povedať rodine? Ako to asi brali, keď sa dozvedeli, že ich syn dostal osemnásť rokov väzby? Muselo ich to zničiť.

Stal som sa ich večnou ‚čiernou škvrnou‘ v rodokmeni. Celé je to irónia. V minulom živote som musel byť asi poriadna sviňa, keď tu teraz sedím za niekoho iného. Potrebujem sa pozbierať. Za celý život som dostal len jednu pokutu pri šoférovaní, keď som nezastavil, ale len pribrzdil na stopke. Musel som zaplatiť šesťdesiat éčiek. A teraz? Nie sme v Spojených štátoch. Žiadna kaucia ma nespasí. A to nehovorím o trestnom čine, z ktorého ma obvinili. Počul som svoj ortieľ. Vinný. Kto by aj dôveroval môjmu príbehu? Byť na ich mieste, tak...

Prečo by mi to niekto robil? Vyšetrovatelia mi kládli asi milión otázok, ale nepočúvali ma. Pred očami mi šibrinkovali priamymi dôkazmi, ktoré dosvedčovali moju vinu. Stále dookola som im vravel: ‚Máte toho nesprávneho!‘ A ako to celé dopadlo? Budem tu hniť. Zoberú mi najlepšie roky môjho života v miestnosti štyri krát tri metre. Môj jediný kontakt s vonkajším svetom predstavuje malé zamrežované okno s deprimujúcim výhľadom na tehlovú stenu, ktorá mi každým dňom berie nádej, ak mi ešte nejaká vôbec zostala. Sedím už niekoľko rokov v Leopoldove a premýšľam, čo sa vlastne stalo. Aké mám ešte šance na opätovné otvorenie vyšetrovania z apríla 2011? Vidím ich na veľkú nulu. Dobre viem, že náš ‚skvelý štát‘ neberie detektor lži ako súdny dôkaz. Bol som zaťatý, pretože som sám nevedel, čo sa stalo. Napokon som s prokurátorom uzavrel dohodu o vine a treste. Prihliadol na moje priznanie a doterajšiu beztrestnosť. Aký je výsledok rovnice? Skončil som!“

„Pán Lipovský, na úvod vám poviem len toľko, že ešte nie je všetkému koniec, aj keď ste to už dávno vzdali,“ podotkol Petrovský.

„Dočerta, o čom to tu hovoríte?!“ spozornel som.

 „Ešte raz mi povedzte všetko, na čo si pamätáte z apríla 2011. Prosím. Je to dôležité.“

„A načo to bude dobré?“ odvrkol som s veľkým nezáujmom.   

„Obnovili sme váš prípad. Nečakane sme získali nové dôkazy.“

„Nové dôkazy? Myslíte to vážne? Aké? Nerobíte si zo mňa žarty?“ Utrel som si slzy, ktoré mi doslova vystrelili z očí. Táto informácia ma akosi citovo premohla. Bodaj by aj nie, keď po šiestich rokoch počujete takúto správu. „Jasné. Poviem vám všetko. Kde mám začať?“

„Kde len chcete, pán Lipovský. Na zvyšok sa vás popýtam potom a poviem vám, ako sa veci majú,“ dodal s jemným úsmevom. Z plných pľúc som sa nadýchol a vyrozprával som mu udalosti tak, ako som si ich pamätal.

„Vôbec som netušil, ako mi môže jeden nevinne vyzerajúci výlet obrátiť život naruby. Vtedy som si myslel, že každý flám sa končí nanajvýš veľkou opicou. Poznáte to. Je vám veľmi zle a na druhý deň nadránom sa na nič nepamätáte. Akurát sa čudujete, kto to vedľa vás spí. Neskôr zistíte, že ste mali nezáväzný sex a idete jednoducho ďalej. Takto vyzeral aj môj život. Viem. Nič slávne! Urobil som mnoho chýb. Mal som asi lepšie počúvať Patrika, keď sa mi snažil niečo naznačiť. Myslel som si, že som bol celý život synom šťasteny. Vždy to tak aspoň vyzeralo. Ďalšia chyba! Omyl za omylom.“