Román Mesto nemých králikov je už niekoľko mesiacov na knižnom trhu, no má veľký potenciál zaujať širokú verejnosť.Adam J. Palo odkrýva tabuizovanú tému, v jeho texte je cítiť obrovskú škálu pocitov a vnútornej rozorvanosti.
Nechajte sa inšpirovať úryvkom, no nedajte sa položiť smútkom ani strachom.
Život je krutý a plný pochybností.
Dojemný
i drsný príbeh mladého muža, ktorý hľadá samého seba. Často premýšľa o tom, kto
vlastne je, prečo sa cíti ako outsider, ktorého nik neberie vážne. Uväznený v
pochybnostiach o vlastnej sexualite sa na prahu dospelosti ocitá v Bratislave,
kde sa spoznáva s rovnako neistými ľuďmi so zložitými osudmi. Po čoraz
hektickejšom meste pohybujú ako „králici“, ktorých oči sa zatvárajú pred denným
svetlom a ožívajú len v podzemnom gej bare či v tichých nočných uliciach.
Uprostred citového zmätku, životných prešľapov a komplikovaných vzťahov v ňom
však dozrieva poznanie, že pohŕdanie a sarkazmus sú len maskovaný strach a že
niekedy treba iba jednoducho byť, ďakovať za úprimné priateľstvá a i to, že
smútok je krásna hra. Ale len pre jedného.
Niečo o tom, ako vznikla kniha, prezradil sám autor.
Začínal som ako
bloger pred desiatimi rokmi na portáli atlas.sk. Písal som krátke príbehy zo
života, bez úmyslu napísať román. Pomerne rýchlo si moje príspevky získali
priazeň mladého osadenstva a mne písanie príbehov, ktoré nemajú šťastné
konce, o trýzni, o sklamaní, o samote, ale aj príbehy
s miernym nádychom nádeje a šťastia pohlcovalo čoraz viac času.
Zopár príbehov som
poslal do súťaže Poviedky o nevere a neskôr som poviedkami prispieval
do súťaže Mam talent. Vďaka týmto projektom som spoznal veľa začínajúcich
autorov a hlavne spisovateľku Tamaru Tainovú, ktorá mi vnukla myšlienku,
aby som zo sedemnástich poviedok napísal román.
Román som písal
s prestávkami dva roky. Popri hlavnom hrdinovi som si najviac obľúbil
Karola, Žanetu, Zuza a Žanetinho brata. Karola pre jeho chuť pojedať
sladkosti a byť popri tom horký na všetkých. Žanetu pre jej
jednoduchosť, s ktorou si nakoniec všetko skomplikovala. Zuzu, akýsi
ženský obraz hlavného hrdinu, ktorá sa zmieta v náručiach, ktoré jej nikdy
nepovedia „milujem ťa“. A Žanetin brat. Spočiatku rozvážny pragmatik, neskôr
slepo veriaci hlásateľ myšlienok motivačných kníh a napokon nepresvedčivý
herec vlastných snov.
Spoločným znakom
všetkých postáv v knihe je samota. Niektorí ju vyhľadávajú, iní majú
z nej strach a ostatným príde vhod ako dobrá káva na reštart do
ďalších dní.
Inšpiráciou pre
názov knihy mi boli krásne „zajačie“ obrazy umelca Andreja Dúbravského
a kniha Mesto noci od Johna Rechyho.
Úryvok:
Zobudil som sa na
pach moču. Ležal som na koberci v miestnosti so stenami namaľovanými
rozličnými farbami a s kocúrom chúliacim sa v rohu, ktorý ma počas spánku
označkoval. Žalúdok mi vystrájal, mozog zas zabudol, čo predchádzalo spánku, a mačací
moč mi dráždil nos. Vyzliekol som si tričko a šiel som za mužských hlasom
prichádzajúci spoza dverí.
„Už sú na ceste. Si
hladný?“
V kuchyni rozvoniavala omeleta a okolo stola sa vrtel
poloodetý ochranca zákona - nacionalista. Nevedel mi povedať, ako som sa dostal
z postele na koberec a smial sa nad tým, čo mi urobil kocúr.
„Včera si si dal
riadne do tela.“
„A prečo som spal
tu? Kde sú Eckhart a Mirja?“
„O chvíľu tu budú,“
upokojoval ma Mirjin bývalý frajer. „Nebývajú ďaleko odtiaľto, dal by si to aj
pešo.“
„Prečo som teda spal
tu?“
„Chcel si.“
Na detaily som sa
nepýtal. Hanbil som sa a nevnímal som jeho ódu na vodku, ktorá uvoľňuje
ukrývané pocity a pomáha k vykukleniu.
Nechápal som, kam
tým smeruje.
Bol som vygumovaný,
ako keby som od blesku Mirjiného fotoaparátu až do svojho prebudenia nežil.
Opak bol však
pravdou. Žil som, pil som, prehnal som to.
Vykuklil som sa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára