Predstavujem vám román Africká ruža z pera slovenskej autorky Alice Rynke, na ktorý sa môžete tešiť 25. februára.
Zröntgenujte zaujímavú ukážku, ktorá vás navnadí.
Alica Rynke prezradila, prečo sa román volá Africká ruža.
Africká ruža je údajne vzácny africký drahokam, ale to sa mi do príbehu nehodilo. Vymyslela som teda, a to sa v románoch môže, že je to názov zvláštnej ruže, ktorú moja hlavná hrdinka Natália obdivovala. Podľa nej jej dali deti, ktorých rodičia zomreli na AIDS a ona sa o ne chvíľu starala, meno Irozi – africká ruža. Skutočnosť je však iná. Všetko to začalo na hodine geografie, v škole, v ktorej som vtedy učila. Téma bola krajiny tretieho sveta, a keďže väčšina mojich študentov prišla z Afriky alebo Ázie, veľa sme diskutovali. Jedna dievčina, nazvime ju Alila, mi porozprávala svoj príbeh. Ja som ho upravila, pridala k nemu ďalšie zápletky a román bol na svete.
Slovenskí študenti Natália, Katarína, Julka, Daniel a Martin
reagujú na výzvu charitatívnej organizácie pomôcť s výučbou angličtiny
v jednom z početných sirotincov v najchudobnejšej krajine sveta,
Malawi. Vybavení liekmi a radami pristanú v hlavnom meste Lilongwe.
Podvyživené deti, ľudia zomierajúci na choroby, predsudky a ľahostajnosť,
ale aj nekonečné zúfalstvo, to je skutočnosť, s ktorou sa dennodenne
stretávajú. Nič nie je také, ako očakávali. Reverend, vedúci sirotinca Home of Hope v Mchinji,
požiada dievčatá o pomoc. V odľahlej osade žije vyše dvadsať detí,
ktorých rodičia zomreli na AIDS. Domorodci ich odmietajú, lebo sa boja, že
dedine prinesú nešťastie. Treba sa o ne postarať. Dievčatá súhlasia.
Katarína však v osade ochorie na maláriu a musí sa vrátiť späť do
sirotinca. Natália sa rozhodne, že ostane. Domorodci jej dajú meno Irozi –
africká ruža. Je krásna a je blondína, nevhodná kombinácia pre
Afriku. Mladí ľudia to pochopia, až keď ju unesie neznámy muž. Ako sa vyvinie jej ďalší osud? Podarí sa im
zachrániť ju? Vrátia sa všetci šťastne na Slovensko?
Úryvok:
Katarína si všimla skupinku detí postávajúcu za náčelníkovým domom.
Najstaršie nemohlo mať viac ako desať. Vyzeralo to, že sa boja priblížiť sa k
ostatným. Všetky boli na kosť vychudnuté, s veľkými, nafúknutými bruškami
a vypúlenými očami. Nevedela z nich odtrhnúť zrak. Pomaly sa postavila a
ignorujúc nesúhlasné pohľady okolosediacich, prešla k nim. Zohla sa k malému,
úplne nahému dievčatku a utrela mu soplíky rozmazané po celej tváričke.
Vyzliekla si sveter, dieťa do neho zabalila a zodvihla ho na ruky. Harry k nej
pribehol a dieťa jej zobral.
„Katie, tieto deti sa nesmú priblížiť k ostatným,“ zašepkal. Videl, že
nerozumie prečo, tak rýchlo dodal: „Sú to siroty odká-zané na milosť ostatných.
Každý sa ich stráni. Ich rodičia zomreli na AIDS,“ podal dieťa jednému z
dievčat a ju ťahal naspäť k ostatným.
Neverila vlastným ušiam. Naozaj to takto povedal. Domorodci si ich prestali všímať. Otočili hlavy k ženám, ktoré znovu
začali spievať a tancovať. Vytrhla sa mu a so zúrivým pohľadom sa vrátila späť
k sirotám. Sadla si na zem a kývla im, aby si prisadli. Ani jedno sa však
nepohlo. Nechápala takúto krutosť. Čo nemajú v
sebe kúsok svedomia? Obyčajnej ľudskosti? zazerala na dedinčanov.
„Ak si náčelníka a celú dedinu rozhneváš, vôbec im tým ne-pomôžeš,“
povedal Félix, keď sa vrátil a spustil sa na zem vedľa nej. „Viem, ako to teraz
znie necitlivo, ale musíš byť prešibaná, inak nič nedosiahneš. Storočné zvyky
len tak ľahko nezmeníš. Počkaj, kým sa skončí uvítací ceremoniál, potom sa o ne
postaráš.“
Katarína pochopila, že hlavou múr neprebije a dala sa mu prehovoriť.
Vrátila sa k
ostatným, ale neustále sa obzerala
za úbohými, opustenými deťmi.
Ženy
tlieskali, podupkávali a pritom stále pozerali na ne.
„O čom teraz spievajú?“ zaujímala sa Natália.
„Volajú vás, aby ste šli s nimi tancovať. Choďte, nebojte sa, len ich
napodobňujte, poskakovať predsa viete,“ povedal Félix tónom, z ktorého nebolo
možné zistiť, či to myslí vážne, alebo si z nich uťahuje. „Budete ich
potrebovať. Ako dobre viete, tu nie sú žiadne noviny ani televízia či internet,
správy sa prenášajú iba spevom a tancom,“ pozrel Natálii priamo do očí. „Musíte
sa naučiť rešpektovať ich spôsob života a nič nerobiť násilne. Ak budete od
domorodcov niečo chcieť, povedzte to náčelníkovi a ten to so ženami vybaví. Váš
odkaz odovzdajú aj do vzdialenejších obydlí.“
„To myslíš vážne?“ Natália pochybovačne pokrútila hlavou. „Správy ako
napríklad: po použití záchodu spláchnite a umyte si ruky?“ usmiala sa nakrivo.
„Áno, napríklad aj také. Učte ich hygiene, vysvetľujte, ako sa
vyvarovať chorôb, učte ich...“
„... o potrebe antikoncepcie a rešpektovaní žien,“ skočila mu do reči.
„Hoci aj o tom,“ súhlasil s ňou. „Rodičia tu vydávajú už aj desaťročné
dievčatá, len aby sa o ne postaral niekto iný a sami sa ich zbavili.“
„A tie potom rodia ako hrušky, každý rok,“ Natália si neodpustila
ironickú poznámku a zatvárila sa znechutene.
Katarína sa postavila a chvíľu ich ešte počúvala, potom sa pridala k
tancujúcim ženám. Snažila sa po nich opakovať po-hyby, ale veľmi jej to nešlo.
K Natálii pristúpila mladá žena, podala jej ruku a ťahala ju za sebou. Natália
sa pozrela na Félixa a vyplazila mu jazyk.
„Idem spievať o potrebe kastrácie zopár mužov,“ zakričala.
Ngoni po čase zodvihol palicu a pobúchal ňou po zemi. Tancujúci
si sadli na zem a počúvali ho. Najskôr povedal
niekoľko viet v jazyku chewa. Videli, že
ľudia s porozumením prikyvujú. Keď dal rukou znamenie, že sa ceremoniál
skončil, odišli. Náčelník si sadol na zem vedľa Harryho a prešiel do
angličtiny.
„Robíme pre siroty, čo sa len dá,“ povedal a zapálil si cigaretu.
Harry mu dal celú škatuľku, aby na neho urobil dobrý do-jem. „Nemáme dosť ani
pre seba, nieto ešte pre ne. Ale vydelil som im kukuričné pole, nech si dačo
samé dopestujú.“
„Preboha, veď sú to ešte len deti! Nevládzu robiť takú ťažkú prácu!“
zhrozila sa Katarína.
„Minulý mesiac sme im dali kozu, ale zdochla,“ oponoval náčelník.
Katarína ho však podozrievala, že klame.
„Budete bývať v chalupe môjho syna. On s rodinou sa zatiaľ presťahuje
ku mne,“ Ngoni sa postavil a kývol, aby ho nasle-dovali.
Synove obydlie bolo len o niečo menšie ako otcove. Tiež nemalo dvere,
ale plachta, zakrývajúca otvor, sa zdala byť dosta-točne hrubá. Za domom
uvideli z dreva zbité chlieviky pre kozy a sliepky.
Katarína odhrnula plachtu a nakukla dovnútra. Malá miestnosť bola
okrúhleho tvaru a namiesto dlážky mala len udupanú zeminu. V strede sa vynímalo
vyhasnuté ohnisko s niekoľkými balvanmi na sedenie. Aha, teraz už viem, prečo
je hore na obydlí ten otvor, pomyslela si.
„Pomôžeme vám zavesiť siete proti moskytom a pôjdeme,“ povedal
Harry a nasmeroval si to k autu, aby doniesol batožinu.
„Ste si isté, že to tu zvládnete? Nechcete sa radšej vrátiť späť?“
Félix skúmavo pozeral na Natáliu. Vyzerala, akoby bola mysľou niekde inde.
„Nie, Félix, ostávame. Nechajte nám tu všetko, čo môžete. Hlavne lieky,
prikrývky, všetko, čo vám nebude chýbať,“ odpovedala namiesto nej Katarína.
Harry doniesol z auta dve rohože, spacáky a deky a potom s Félixom
zakvačili nad ich lôžka moskytiéry.
„Aj keď je dosť chladno, siete si pred spaním vždy zatiahnite, aby ste
z komárov nedostali maláriu. A nechám vám tu aj tento ešus a nožík, zídu
sa vám,“ ponúkol sa Harry a objal najskôr Natáliu a po nej aj Katarínu. Félix
im podal iba ruku.
„O dva týždne pôjdeme navštíviť Jerissona, tak prídeme aj za vami a
donesieme vám ešte nejaké veci. Zatiaľ sa teda držte,“ rozlúčili sa a nasadli
do auta.
Dievčatá za nimi pozerali, až kým sa im nestratili z dohľadu. Náčelník
vzápätí zmizol v jednom z domcov.
„Poďme pohľadať tie deti,“ navrhla Katarína. Z kufra vybrala niekoľko
fľaštičiek s detskou výživou, šumivý celaskon a litrovú fľašu s vodou. „Máme
len dva poháre a dve lyžičky. Ako ich všetky nakŕmime?“
„Alebo im dáme piť z fľaše, alebo obetujeme jeden pohár. My dve
budeme piť z toho istého,“ navrhla Natália. „A rovnako môžeme spraviť aj
s lyžičkou, teda... ak súhlasíš.“
Katarína vďačne prikývla. Kufre si uložili do zadnej časti miestnosti a
vyšli von. Prekvapilo ich, že nikoho nevidia. Po uví-tacom ceremoniáli sa akoby
všetci prepadli pod zem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára