Dušan Debnár - 27

Predstavujem vám skutočný príbeh muža, ktorý prežil 27 rokov v slovenských väzniciach v rôznych politických režimoch.

Dušan Debnár nie je žiadny spisovateľ, no napriek tomu napísal knihu veľmi zručne. To, čo prežil a ako sa so svojím osudom vyrovnal, si dokáže len málokto z nás predstaviť.

Kniha predstavuje skutočného zločinca a jeho myšlienkové pochody. Pán Debnár veľmi živo a pravdivo opisuje svoje roky vo väzení. Jeho pády a vzlety, boj o svoje dcéry, či špinavé praktiky, ktoré vládnu vo väzení.
Emotívna, ľudská a skutočná, taká je Dvadsať sedmička.

27 ponúka nevšedný pohľad do špecifickej spoločnosti a rozoberá do špiku kostí fungovanie v nápravno-výchovnom ústave. Román v sebe nesie posolstvo pre všetkých odsúdených.

27 vychádza pod záštitou vydavateľstva Elist už 21. marca. Román si môžete objednať na  https://elist.sk/obchod/27/

Ráno bol s milovanou ženou a za pár hodín sa mu život otočil chrbtom. Náhoda či osud? Prečítajte si nefalšovaný pohľad Dušana Debnára na nespravodlivosť, nepochopenie, korupciu a špinavé praktiky v slovenských väzniciach. Odhaľuje krivdy, hľadá odpustenie, pomáha iným a nachádza sám seba. Spoznajte skutočný príbeh trestanca, ktorý prežil vyše štvrťstoročie v niekoľkých slovenských väzniciach počas rôznych politických režimov.

Prečítajte si príbeh muža, ktorý sa nenechal zlomiť!

Úryvok:

Do najprísnejšie stráženej väznice na západnom Slovensku ma spolu s inými väzňami priviezla ozbrojená eskorta. Zo všetkého som si najjasnejšie uvedomoval fakt, že som na mieste, kde strávim skutočne dlhú časť svojho veľmi nevydareného života. Nebudem poukazovať na väzenský systém, lebo to nie je úmyslom ani zá- merom. Niekedy sa však tomu nevyhnem, lebo iba tak sa budú dať lepšie pochopiť súvislosti. Rád by som opí- sal, ako som sa zorientoval, respektíve nezorientoval už v zabehnutom väzenskom systéme. Ako som žil a čo všetko som musel urobiť preto, aby som prežil. A či sa mi podarilo zmeniť svoje osobnostné črty. Chcem napí- sať o tom, čo sa vlastne stalo so mnou za dvadsaťštyri rokov pobytu v troch slovenských väzniciach. Odsúdení, ktorí ma poznali, ma už čakali, čo nebol potešujúci fakt. Nebolo to nijaké spomienkové stretnutie, ale tvrdá realita. Nakoniec sme sa stretli v najťažšom žalári. Presne vedeli, čo som urobil a už sa nevedeli dočkať, kedy prídem z vyšetrovacej väzby. Môj trestný čin stanovil dopredu priestor, v ktorom som sa mal pohybovať. V tomto bol spáchaný trestný skutok, jeho charakter a motivácia závažným faktorom. 

Medzi väzňami sa môj trestný čin považoval za takzvane čistý. Trestanci ma neodsudzovali, takže som mal obrazne povedané otvorené všetky dvere. Väzni nadávali na súdy, no v skutočnosti práve oni boli najkrutejšími sudcami. Existovali také trestné činy, ktoré samotní odsúdení neprijímali. Takýmto delikventom potom dokázali znechutiť nielen väzenie, ale i život. Ja som medzi nich nepatril. Hneď po nástupe na výkon trestu som začal pracovať. Ak bol odsúdený vyučený a mal v rukách nejaké remeslo, kompetentní sa to snažili patrične využiť. Bývanie som mal tiež zaistené, k tomu každodenný režim. Kto sa vtesnal do takto stanovenej šablóny, mohol prežívať bez nejakých väčších problémov. 

Osobnosť, ktorá sa vo svojom vnútri bála, sa rýchlo podriadila a poslúchala vždy a každého. Vlastná vôľa už neexistovala alebo bola veľmi hlboko potlačená. Toto však nebol môj prípad, takže bolo len otázkou času, kedy sa začnú problémy. Určite by nebolo vhodné, aby som sa nejako alibisticky snažil vracať do detstva a tam hľadal poruchy mojej osobnosti. Bol som dospelý tridsaťročný muž, ktorý musel vedieť niesť zodpovednosť za svoje činy. Moji spoluväzni, ktorí ma poznali, vedeli, že určite nežalujem. Neviem vysvetliť, ako mohli byť o tom takí presvedčení. Vo väzenskom slangu som nebol takzvaný konfident. Znamenalo to, že už na začiatku som sa dozvedel o všetkých vnútro-útvarových tajomstvách. Niektoré boli menej, iné viac v zásadnom rozpore s ústavným režimom. Pomaly som si začal robiť obraz o samotnom živote v povestne najťažšej väznici na Slovensku. Napriek tomu, že som bol elektrikár, umiestnili ma do krajčírskej dielne. Sedieť za šijacím strojom sa mi vôbec nechcelo. Bol tam dosť prísny pracovný režim a nastolená veľká osobná nesloboda. Mali to prepracované naozaj poctivo. Lenže u mňa to bol aj psychologický problém. 

Žena, s ktorou som žil a ktorú som zabil, bola krajčírka, takže mysľou som bol stále pri nej a pri jej práci. Toto vypätie som vydržal tri mesiace a potom som pracovisko jednoducho odmietol. Nasledoval trestný oddiel. Vydobyl som si iné pracovisko, dokonca i miesto elektrikára, ale hodnotenia mojej osoby sa posunuli výrazne nadol. Bol som ten, ktorý stále niečo odmietal. Toto označkovanie nebolo pre môj ďalší život veľmi príjemné. Na slobode som nemal žiadne zázemie, nebol som s nikým v kontakte, takže o tie maličké výhody som vôbec nestál. Spoliehal som sa na to, že som vedel pracovať. Prácou som chcel vykrývať moju neschopnosť poslúchať. Čiastočne sa mi to aj darilo. Moja kvalitná a rýchla práca bola pre mňa akousi tichou devízou. Zachraňovala ma od menších prehreškov súvisiacich s osobnou disciplínou i ústavným režimom. S jedlom rastie chuť a je úplne jedno, či je to na slobode alebo vo väzení. Tak to vždy bolo, je a aj bude. Prácou a obchádzaním predpisov sa mi dosť výrazne darilo zlepšovať si v ústave životnú úroveň. 

Citeľne som si polepšoval finančne. No ako to už býva, takýto spôsob života smeroval k jedinému – k závisti menej úspešných trestancov, čo bol v zariadení úplne prirodzený jav. Keďže som si bol vedomý svojej pracovnej nenahraditeľnosti, mal som pocit, že sa mi nemôže nič stať a nevšímal som si možné riziká. Môj príbeh má jasne stanovené zameranie. Prišiel však čas, keď zvažujem, či by som predsa len nemal predstaviť niečo, o čom sa v určitom čase veľa rozprávalo. Informácie boli zväčša strohé, a keď sa toho chytili aj takí rozprávači, ktorí boli priamymi účastníkmi hraničných situácií, zväčša sa nevyhli tendenčnému posudzovaniu udalostí a ľudí. Určite nemám v úmysle stavať sa do pozície, že iba môj pohľad a moje posúdenia sú správne. Tiež mám svoje chyby a zlozvyky. V tomto sa určite nelíšim od iných. No napriek tomu sa pokúsim predstaviť v situáciách, keď išlo z ľudského hľadiska o jediné – prežiť vo väzení. Vrátim sa na začiatok. 

Polícia ma priviezla do vyšetrovacej väzby. Umiestnili ma do cely, kde už boli dvaja obvinení. Jeden z lúpežnej vraždy poštárky a druhý tiež zo zabitia. Bol to podobný prípad ako môj, ibaže on usmrtil iba muža, milenca svojej priateľky. Ju nechal žiť, ale keď som im porozprával môj prípad, ľutoval, že to neurobil ako ja. František a poštárka, to už bol tvrdší oriešok. On však kategoricky odmietal, že by také niečo urobil. Či to už bolo tak, alebo onak, pravda bola taká, že po dvadsiatich šiestich mesiacoch ho z väzby prepustili, pretože mu neboli schopní dokázať, že zločin skutočne spáchal. Ak sa prokuratúre nepodarilo nájsť dostatočné množstvo dôkazov, ani socialistické zriadenie si nedovolilo odsúdiť človeka za trestný čin. Františka prepustili a ja som tam zostal s druhým zločincom. Patrika odsúdili na štrnásť rokov a odviezli do najprísnejšie stráženej väznice. Ja som na toto všetko ešte len čakal. Vedel som, že i ja pôjdem do rovnakého nápravného zariadenia, ale určite som nič neplánoval, vlastne som toho ani nebol schopný. Človek by si myslel, že trestný čin poriadne zaťaží ľudskú psychiku, no opak bol pravdou. Až oveľa neskôr som sa presvedčil, čo všetko popri myšlienkach o vykonanej vražde dokáže človek ešte vymyslieť. Už som spomínal, ako ma privítala najťažšia väznica aj samotní trestanci. Keďže som bol elektrikár, zaradili ma na zodpovedajúce pracovisko. Bol som tam asi dva týždne, ešte som sa ani poriadne nezorientoval a už došlo k zmene. Bez vysvetlenia ma preradili na izolované krajčírske pracovisko, preto som sa musel presťahovať aj do iného oddielu. A tam ma čakalo poriadne prekvapenie – môj známy z väzby, Patrik.