Predstavujem vám najnovší román Sny vo vetre, pod ktorý sa podpísala Erika Jarkovská.Na sny vo vetre sa môžete tešiť už 16. februára.
Kto pozná Jarkovskej diela, tak vie, že sa môže opäť tešiť na poriadnu dávku histórie, napätia a lásky. Ostáva verná, tomu, čo má rada, a tak sa čitatelia môžu pripraviť na nebezpečný príbeh s romantickou zápletkou v dávnej minulosti so zaujímavými faktami.
Nechajte sa navnadiť exkluzívnou ukážkou!
Niečo o tom, ako vznikla kniha.
Vznik príbehu Sny vo
vetre napokon podnietili informácie, ku ktorým som sa dostala pátrajúc práve po
Šošonoch. Neodmysliteľnou súčasťou histórie tohto národa bola Sakagawea a najmä
jej spojenie s expedíciou Lewisa a Clarka, ktorých prezident Jefferson v roku
1804 poveril vedením expedície s cieľom nájsť schodnú obchodnú cestu zo St.
Louisu k pobrežiu Pacifiku. Vzhľadom k tomu, že územie bývalej francúzskej
Louisiany, ktoré vláda USA odkúpila od Napoleona, bolo vskutku rozsiahle a
neprebádané, bola to poriadna výzva. A práve Sakagawea, najatá ako sprievodkyňa
a tlmočníčka, bola pre expedíciu veľmi prospešná. Po preštudovaní dostupných
informácií som narazila na niekoľko pozoruhodných zaujímavostí okolo života
veliteľa výpravy Williama Clarka, no najmä Sakagawei a jej syna Jean-Baptista,
ktorého mala s francúzskym lovcom. Tie natoľko pošteklili moju fantáziu, že som
sa rozhodla stvoriť o nich príbeh. Odohráva sa v americkej Louisiane, vo
Wyomingu aj v nemeckom kráľovstve Württemberg v rokoch 1804 – 1883. Je
podložený skutočnými udalosťami, avšak s prímesou mojej fabulácie a prekvapenia
– aby ste sa mali na čo tešiť.
Mojou snahou však nebolo odhaľovať dejepisnú
pravdu; chcela som iba poukázať na to, že história mohla pokojne plynúť aj tak,
ako som si to dovolila napísať. Dúfam, že vás môj nový príbeh nadchne rovnako,
ako nadchol a stále nadchýna mňa. Ukrýva poriadny kus romantiky aj
dobrodružstva, no najmä osudovej lásky.
V roku 1804 prezident USA Jefferson zostaví expedíciu
a poverí ju úlohou nájsť schodnú obchodnú cestu zo St. Louisu k pobrežiu
Pacifiku. Jedným z veliteľov expedície je William
Clark. Sprievodkyňou sa im stane domorodá žena Sakagawea, do ktorej sa
William zamiluje. Ibaže Sakagawea je už ženou francúzskeho obchodníka a má
s ním syna Jean-Baptista. Jeana v dospelosti osud spojí
s nemeckým vojvodom a na istý čas sa stane jeho spoločníkom. Aj pre Jeana
pripravil život osudovú lásku – krásnu Anastáziu, dcéru veliteľa zámockého
pluku. Avšak zdá sa, že William ani Jean nemajú príležitosť prežiť život po
boku milovanej ženy. Ale je osud skutočne taký tvrdý a sú ich sny naozaj
iba poletujúce vo vetre?
Úryvok:
Charbonneau s oboma manželkami predsa len po týždni prišiel
do pevnosti. Vtáčej Žene sa pod šatami črtalo vypuklé brucho. To predtým kvôli
kožušinám, v ktorých bola zahalená, nebolo vidieť. Obe ženy mali oblečené na
pohľad nové šaty vyrobené z kože jelenice. Odev mali ozdobený ostňami
dikobraza aj koženými šnúrkami, pričom okolo okrajov bol lemovaný
pestrofarebnou výzdobou z drobných korálikov. Na stretnutí bol opäť prítomný
George kvôli tlmočeniu.
Výučba prebiehala presne
podľa Williamovho očakávania: niečo pomenoval, zviera alebo predmet, George to
povedal Francúzovi, ten Indiánkam a ony to zopakovali. Bolo to ale
veľmi zdĺhavé. William preto našiel iné riešenie: na kus pergamenu nakreslil ľahko identifikovateľný predmet a pri
jeho pomenovaní sa priamo obracal na dievčiny, ktoré po
ňom opakovali výrazy po anglicky.
Prvé stretnutie však netrvalo dlho. Francúz oboch mužov po celý čas sledoval ako
jastrab, mračil sa a potom náhle, bez vysvetlenia, výučbu ukončil. Vyšiel zo
zrubu bez pozdravu. Dievčiny sa poslušne pobrali za ním.
Na ďalšie stretnutie prišiel
Francúz už iba s Vtáčou Ženou, čomu sa William úprimne potešil. Uvedomil si, že
to nebolo iba preto, že táto dievčina bola vnímavejšia než tá druhá. Bolo to aj
preto, že sa mu skutočne páčila. V ten deň sa dozvedel, že Vtáčia Žena sa po
šošonsky povie Sah-ka-gah-me-ah, ale
pri vyslovovaní sa mu lámal jazyk rovnako ako Indiánke pri angličtine. Započul,
ako ju oslovoval Charbonneau, a tak ju aj on začal volať Sakagawea. Dozvedel
sa, že má približne šestnásť rokov. Nevedela to presne, pretože ľudia v jej
kmeni, tak ako v mnohých iných, si narodeniny nijako zvlášť nepripomínali.
Francúz so Sakagaweou prišli
ešte niekoľkokrát a zakaždým vo výučbe o kus pokročili. Dievčina bola
skutočne veľmi vnímavá a rýchlo si vštepovala do pamäti anglické slová. Aj na
Williama sa čo-to nalepilo zo šošonských výrazov. Naučil sa, že muž sa povie dainah, žena waipi, otec ape, matka bía, jeleň deheja, sova mumbiči.
Potom ho však zmiatlo, keď sa neskôr dozvedel, že biely muž sa povie tabbabone, čo nebolo spojenie ani
jedného z výrazov, ktoré sa dovtedy naučil. Vo výučbe, teraz už vzájomnej,
napredovali rýchlejšie, než si predstavoval, a úprimne sa tomu radoval. Ale
začiatkom decembra sa Francúz so ženou v pevnosti už neukázali. William ich
neprítomnosť pripisoval nepriaz-nivému počasiu.
Napadol totiž sneh a všade
ho bolo vyše kolien, brodiť sa ním bolo pre dievčinu v jej stave akiste
namáhavé. Často na ňu ale myslieval, ba pristihol sa pri tom, ako neraz stojac
vo dverách zruba vyzerá, či sa nezjaví vo vstupnej bráne. Občas prestál dlhé
chvíle za opevnením pevnosti s pohľa-dom upretým k modrastému horizontu na
západe, za kto-rým sa nachádzali Skalnaté hory. Vždy keď mu myšlienky zaleteli
až k nim, vybavil sa mu obraz tváre Sakagawei. A tá-to skutočnosť ho začala
znepokojovať.
Indiánka sa v pevnosti
neukázala celý december. William netušil, čo sa mohlo prihodiť. Premýšľal, či
už neporodila. Nikde však nenatrafil ani na Francúza, preto sa domnieval, že
si Charbonneau svoju účasť v expedícii rozmyslel.
Lovci a vojaci trávili
väčšinu mrazivých dní v zruboch, vysedávaním pred kozubmi a bujarými
rozhovormi pri víne. Ale aby predsa len úplne nezleniveli, cvičili sa v
streľbe, opravovali člny, navštevovali osady a spolu s Indiánmi chytali do
pascí bobry alebo lovili jelene. Vďaka ich mušketám býval lov jednoduchší a úlovok
spravidla dvojnásobný, za čo si u Indiánov vyslúžili obdiv. Tí sa im odmeňovali
potravinami, ale aj vlastnými ženami. Mandanovia a Hidatsovia totiž verili,
že niektoré charakterové prvky sa môžu preniesť z muža na muža vtedy, ak
sa obaja pomilujú s tou istou ženou.
„Sú to ich zvyky, musíme ich
rešpektovať,“ zmierňoval Williamovo pobúrenie Lewis.
William naňho fľochol. Dobre
vedel, ako sa vojaci v pev-nosti pelešia s Indiánkami, niekedy aj s dvomi
naraz, ba vláčia sa za tým účelom aj do osád.
Ale Lewis si nevšímal jeho
rozčarovanie: „Skús sa vžiť do ich zmýšľania. Sme pre nich niečo ako kúzelníci.
Používame predmety, aké dosiaľ nevideli, staviame domy, poznáme tajomstvo
strelného prachu. Ak by sa čo len nepatrná časť takéhoto majstrovstva preniesla
na niektorého z nich, získal by obdiv a vážnosť celej osady. Kvôli tomu sú
ochotní podeliť sa s nami aj o svoje ženy. Napokon, neber to tak tragicky. Čo
hrozné sa stane, keď si naši muži trocha zašpásujú? Bude to prospešné pre obe
strany.“
„Hotová Sodoma a Gomora!“
hundral William.
„Nie, iba odlišná kultúra,“
oponoval mu Lewis a uškrnul sa: „A ty dokedy chceš odolávať vnadám mladých
domorodiek? Alebo ťa opantala iba jedna?“
William sa zachmúril v
nádeji, že tým aspoň trochu od-vedie pozornosť od svojich rozpakov a rumenca,
čo mu šiel spáliť líca. Prudko vstal zo stoličky, takmer ju prevrhol. Narýchlo
sa zahalil do kožušinového kabáta a pobral sa k dverám zrubu.
„Kam ideš?“ zavolal za ním
Lewis.
„Písať správu pre
prezidenta,“ odvrkol podráždene. Mal priateľa úprimne rád, ale niekedy ho za
jeho podpichovačné reči nenávidel.
„Myslím si, že je načase
niečo urobiť s tou tvojou prehnanou cudnosťou,“ začul zasmiať sa Lewisa
predtým, než sa ocitol na dvore. Mrazivý vietor, ktorý sa zaprel do jeho kabáta
aj tváre, urobil jeho rozpáleným lícam dobre.
__________
Bola krásna slnečná nedeľa v polovici januára. William sa práve
naobedoval. Desiatnik a kuchár v jednej osobe sa pochlapil a pripravil chutné
mäsko zo srnca. William sa rozhodol, že sa pôjde poprechádzať po okolí, aby si
prevetral myseľ. Podvečer sa chystal pridať svoj postreh o Mandanoch do
správy pre prezidenta, ktorá na jar poputuje člnom naspäť do St. Louisu.
Správa, do ktorej obaja pri-spievali rovnakým dielom, zahŕňala doterajšie
poznatky z cesty dlhej vyše tisíc míľ. Obsahovala nielen popis terénu,
pôdy a podnebia, ale aj informácie o Indiánoch, ktorých stretli cestou, ich
počet, rozdelenie do kmeňov, ich zvyky a správanie k
belochom a rozsiahly
zoznam domorodých slov s
anglickými ekvivalentmi.
Meriwether Lewis bol toho
názoru, že všetky dokumen-ty, ktoré cestou
vytvoria, budú dôležité
pre neskoršie ve-
decké štúdie. Aj preto dbal, aby sa k textu pripisovali po-známky o
tom, čo sú overené informácie a čo iba informácie
z druhej ruky.
Zároveň bol prezieravým obchodníkom majúcim na pamäti, že o materiál z ich expedície prejaví záujem
nejedna obchodná spoločnosť. Viaceré pasáže preto obohatil o odporúčania, akým
účinným spôsobom vytisnúť anglických a kanadských obchodníkov zo severnej
Louisiany a tým docieliť, aby sa Indiáni žijúci v tejto oblasti stali
úplne závislými na obchodovaní s Američanmi. William vyšiel na dvor
zababušený do dlhého kožušinového kabáta a čiapky. Spravil zopár krokov, sneh
mu vržďal pod nohami. Privrel oči, lebo z pohľadu na
jas snehu odrážajúci sa od slnka ako zrkadlo ho zabolelo v zreničkách. Zhlboka sa nadýchol. Štípanie ostrého vzduchu
pocítil v nose aj v pľúcach a rozkašľal sa. Keď otvoril oči, uvidel práve
na dvor vchádzať ženu. Jeden zo strážnikov za ňou zatváral ťažkú drevenú bránu.
Žena zahalená do kožušín od hlavy po päty mohla byť hociktorá Indiánka;
pravidelne sem chodievali za vojakmi. William však okamžite vedel, že je to
Sakagawea. A kráčala priamo k nemu.
Pomaly sa už zmieroval s
myšlienkou, že ju viac neuvidí. Domnieval sa, že Francúz svoje mladé manželky
drží bokom od ostatných v obave, aby sa o ne nemusel deliť s vojakmi,
hoci o niečo také by ho nikto nikdy nepožiadal.
A odrazu sa to Williamovi
stalo. Zaplavil ho pocit šťastia a radosti zmiešaných dokopy. Nafúkli sa ako
balón a vyplnili každučký priestor jeho vnútra – dostali sa až
k najskrytejším zákutiam, prinútili srdce rozbehnúť sa ako kôň na
dostihoch, neviditeľnými prstami mu zovreli žalúdok a pľúcam nedovolili
nadýchnuť sa. Uvedomil si, že by mal niečo urobiť, nestáť ako tĺk, nezízať a
vykročiť z miesta. Ibaže nohy mal také ťažké, akoby mu boli primrzli k snehu.
Toto je teda ten stav, o
ktorom neraz počul zhovárať sa matku so sestrami, keď dospievali a zo všetkého
najviac sa zaujímali o veci súvisiace s citmi! A potom sestry vídaval sedieť v
salóne či na terase pred domom a zasnene hľadieť do diaľky. V takých momentoch
hádal, na čo asi myslia alebo koho si predstavujú. A občas im závidel, lebo
hoci bol od sestier o pár rokov starší, v jeho srdci ešte nijaká vyvolená
neprebývala. Bolo až po okraj naplnené kariérou a vojenskými
povinnosťami. Ale sem-tam začul sestry aj fňukať v izbách na poschodí
alebo, naopak, smiať sa a roztopašne pišťať od šťastia. Neraz im ani trochu
nerozumel...
„Och, pán Clark!“
pretrhol jeho myšlienky čierny otrok York, ktorý ho na tejto ceste sprevádzal a
teraz vybehol zo zrubu. „Zabudli ste si vziať zbraň, čo ak na prechádzke
stretnete divé zviera?“ starostil sa a podával mu ťažkú loveckú pušku –
predovku.
Vzal ju do ruky a chvíľu
podržal. Potom ju vrátil černochovi zahundrúc: „Nie je mi treba.“
„Ale pane...,“ začul otroka,
ibaže už odlepil nohy z miesta a ponáhľal sa v ústrety Sakagawei.
Z kožušín zahaľujúcich jej telo vytŕčal iba kúsok tváre.
Oči sa od tých jeho ani na okamih neodtrhli. Keď
zastali na krok od seba, pozdravila ho: „Dobrý deň, tab-babone!“
A on rovnakou zmiešaninou
angličtiny a šošončiny odpovedal: „Dobrý deň, waipi!“
Oči dievčiny sa zúžili v
úsmeve. „Ja sa prísť učiť.“
Len sťažka sa ovládol, aby ju od prívalu šťastia neobjal.
Zdržal sa iba vďaka sebaovládaniu, ktoré mu zostalo z vojenských čias. V
tej chvíli sa ani trochu nezamýšľal nad tým, čo na ich učenie povie Francúz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára