Michaela Ella Hajduková - Tanečnica

Predstavujem vám ôsmu knihu známej slovenskej spisovateľky Michaely Elly Hajdukovej Tanečnica, ktorá
vychádza pod záštitou vydavateľstva Motýľ už 16. apríla.

Priaznivci Hajdukovej, no nielen tí, sa môžu tešiť na jedinečný príbeh, ktorý si podmaní vyše srdce a myseľ.

Miška Hajduková je všestranná autorka, a tak ako dokáže spriadať nitky medzi nebom a zemou, dokáže prelínať mystiku so skutočnosťou alebo súčasnosť s minulosťou, tak vie zaujať aj skutočným príbehom či námetom z druhej svetovej vojny.  Nie je jej cudzí ani fantasy svet zmiešaný s fikciou.
Osobne si myslím, že vojnová tematika je poloha, ktorá Miške sadne najviac.

Julienova rodina a ďalšie tisíce židov zomreli strašnou smrťou v koncentračných táboroch. Jedna z mojich dvoch najlepších kamarátok má vytetované číslo, ktorého sa nikdy nezbaví. Druhá zomrela pod rukami doktora Mengeleho, ktorého meno vyslovila Olive len pošepky a cez zovreté pery. Ako jej mám po tom všetkom povedať, že som odišla do Nemecka a vzala si Nemca v nacistickej uniforme?

Bohémske 20. roky 20. storočia v Paríži. Geraldine de Laffont tancuje vo vzduchu na čiernych stuhách. Jej životom je divadlo Folies Bergére a jeden nemecký muž. Je mladá a bezstarostná, až kým pritvrdo nedopadne na zem – jej stuhy sa zmenia na nacistické vlajky a milovaný muž má odrazu nacistickú uniformu.

 Zdrvená Geraldine poznačená príchodom vojny stráca viac ako len vlastné ilúzie. Osud jej vracia lásku, ale berie viac, ako je človek schopný uniesť.

Jej mrazivý príbeh je ako zostup do neznámeho podzemia. Začnete v krásnom zámku a pôjdete hlbšie... chodby času vás prevedú životom odvážnej ženy a vzápätí vás nepripravených hodia z pompéznych divadelných dosiek do zbombardovaných Drážďan. Okázalé chodby Reichstagu v Berlíne i šesť mŕtvych detí vo vodcovom bunkri. Ako hlboko sa dá ukryť pravda?

 O mnoho rokov neskôr prichádza do Paríža Júlia rozhodnutá vypátrať svoje korene. Skutočnosť, že zdedila zámok, však zďaleka nie je takým šokom ako to, že otvorí Pandorinu skrinku a vypustí z nej všetky hrôzy, ktoré musela prežiť jedna nešťastná... Tanečnica.

Čo prezradila o Tanečnici autorka?

Novinka s názvom Tanečnica je ako všetky autorkine knihy zmesou prítomnosti, minulosti a je v nej miesto aj pre kúsok sveta medzi nebom a zemou. Historická časť začína v roku 1929 v Paríži a končí v roku 1951 taktiež v Paríži. V tomto časovom období  sa čitateľ prenesie do života Geraldine de Laffont, mladej Francúzsky, ktorej život je krásny a bezstarostný. Je zamilovaná a tancuje v divadle Folies Bergére. Život a osud drasticky menia jej plány, keď ju milovaný muž opúšťa. „Keď sa znova stretnú, má on odrazu na sebe nacistickú uniformu. To však zďaleka nie je všetko zlé, čo Geraldine čaká.“

 „V knihe popisujem ako sa žilo ľuďom v Nemecku za vlády Adolfa Hitlera. Vždy som si myslela, že sa tam mali dobre, no opak je pravdou. Hitler nerobil čistky iba v okupovaných krajinách, ale aj na nemeckom národe. Bolo jedno, kto s politikou súhlasil a kto nie. Drastické opatrenia sa týkali každého. Tisíce a tisíce ľudí boli spočiatku podľa nového Zákona o sterilizácii sterilizovaní a neskôr umierali v programe Eutanázia. Toto sa netýkalo židov, či Rómov, ale čistokrvných Nemcov, ktorí z akéhokoľvek dôvodu neboli dosť dobrí na to, aby mohli žiť. Týkalo sa to predovšetkým ľudí postihnutých.“

Autorka v knihe odrýva mnoho zvrátenosti novej politiky. Ako doklad o čistote krvi, či nahlasovaciu povinnosť pôrodných asistentiek nahlasovať každého novorodenca, ktorí nespĺňal najvyššie kritéria pre nový život v novom Nemecku.

Čitateľ sa vďaka príbehu prenesie do predvojnového Paríža, do vojnového Nemecka, zažije i bombardovanie Drážďan a bližšie sa zoznámi s rodinou neslávne známeho Josepha Goebbelsa.

Úryvok:

Sneží. Počujem vločky celkom tichučko padať vzduchom. Mám holé ramená a cítim, ako mi chlad vytvára husiu kožu. Kráčam celkom bosá, ale moje nohy nepáli mráz. Vzduch okolo mňa červenie, krúti sa a formuje dlhé stuhy visiace odkiaľsi z výšky, kde nedovidím. Plápolajú v studenom vetre opatrne, akoby ich vzduch iba nežne objímal. Otáčam sa, sú všade okolo mňa a menia sa. Sú širšie a v ich strede sa černie akýsi nezná- my symbol v bielom poli. Objímem si ramená, vločiek pribúda a mrazivý vietor prináša vzdialený hlas. Mužský? Ženský? Nerozumiem, neviem ho rozoznať. Neprestávam sa krútiť dookola. Vlajky. Tisíce obrovských červených vlajok okolo mňa vejú vo vetre. Všade, kam sa pozriem. Odrazu sa mi ťažšie dýcha a hlasov pribúda. Ľudí však nevidím, len tie neznáme vlajky, ktoré okolo mňa krúti vietor. Dýcham a z úst sa mi vinie para, dívam sa na vlastné ruky. Sú studené, ako bez života, bez krvi. Mŕtve... Znova tie hlasy, približujú sa. Točím sa a kráčam pomedzi obrovitánske zástavy visiace z ničoho. Sú všade... tak ako tie hlasy. Bijú mi v hlave ako jeden a kričia... Dve slová. Nezná- me slová... Sneh mám zrazu po kolená a nemôžem sa pohnúť. Vydesene otvorím ústa, chcem kričať, ale žiadny hlas zo seba nevytisnem. „Sieg heil! Sieg heil!“ Tie slová mi burácajú v hlave ako hromy a nechcú prestať. Množstvo hlasov, ako jeden muž! „Nein!!!“ zvriesknem odrazu, lebo sa mi zdá, že mi tie hlasy rozbijú hlavu. A v tej chvíli všetky vlajky popadajú s obrovským rachotom na zem a ja mám pocit, že sa rúca celý svet. Vydesene som civela do tmy. Spotená, horúca. Čo to bolo? Sen. Bol to iba sen. Dych sa mi upokojoval iba veľmi pomaly a aj srdce mi ešte bilo tak veľmi, až to bolelo a musela som si na hruď pritisnúť ruku. Nedokázala som si však opäť ľahnúť a znova zaspať. Ten pocit, ten desivý pocit, ktorý sa mi usadil vnútri, sa ma držal ako pazúry obrovského vtáka. Nechcel ma pustiť. Musela som vstať, zažať lampu a chvíľu chodiť po izbe. Nepomáhalo to, úzkosť, ktorá sa vo mne rozprestrela a zapustila korene, sa nechcela rozplynúť, uvoľniť svoje zovretie. Keď som sa ako-tak upokojila, klesla som do kresla a tvár si vložila do dlaní. Mala som strach na to myslieť. Od detstva sa mi občas snívali nelogické a zvláštne sny. No o nejaký čas som si vždy na ne spomenula. Keď sa vyplnili. Tej noci som už nezaspala. Akosi som cítila, že je to jeden z tých snov. Čo však znamenal, to som sa mala dozvedieť až o mnoho rokov neskôr.

Paríž, máj 1930

 Parkety zavŕzgali pod mojimi topánkami, keď som kráčala za madame Bouvierovou do salónu. Moja učiteľka, ktorá ma kedysi veľmi dávno ako dieťa naučila hrať na klavíri, mala už svoj vek, no stále to bola elegantná dáma, z ktorej priam pršala akási zvláštna vznešenosť starého sveta. Pri chôdzi si už pomáhala paličkou. Jej dom bol taký ako ona – zamrznutý v čase. Žila sama, prežila svojho muža i syna. S nevestou sa nevídala. Po tragickej smrti svojho manžela vzala dcéru a odišli k rodičom až do Marseille. Nehovorí o tom, ale viem, že jej celé roky chýbajú. Našťastie má priateľky, s ktorými ju spája láska k hudbe. Spomínam si, že už ako malé dievča som obdivovala fotografi e rozostavané na veľkom krídle, ktoré bolo ozdobou salónu. Mohla byť známou klaviristkou, ale nebola to klavírna kariéra, čo ju lákalo. Zamilovala sa, vydala, porodila syna a ku klavíru sa vrátila už len ako učiteľka hudby. „Posaď sa, drahá, rada ťa znovu vidím,“ pokynula ku kreslu a ja som si na stole všimla pripravené papiere na dnešnú lekciu. „Mimochodom, tvoje včerajšie vystúpenie bolo úchvatné. 

V istých chvíľach som skutočne ani nedýchala,“ rozplývala sa s pochvalným úsmevom. Ešte vždy som ostala zarazená, keď spomenula Folies Bergére. Ani vo sne by mi nenapadlo, že práve ona chodí na miesta ako toto divadlo. „Ďakujem vám, naozaj si vašu pochvalu nesmierne cením a vždy ma prekvapí,“ nedalo mi nedodať. „Ach, viem, kto by už len čakal, že slušná stará dáma bude chodiť do kabaretu. Myslím si však, že Paríž ponúka dosť možností zábavy pre každého, je si z čoho vyberať. Mala som priateľku, ktorá milovala Moulin Rouge. Život je iba jeden, dušinka, a aj ten je často krátky. Treba si užiť všetky radosti a zázraky, ktoré sa nám ponúkajú.“ Neraz mi napadlo, že moja teta Apolline o tejto stránke mojej učiteľky nemala ani tušenia a tieto dve by pri jednom stole teda vyzerali veľmi čudne. „No vrav, čo ten tvoj gavalier?“ žmurkla na mňa. „Nečudujem sa, že sa ti rozbúchalo srdce, skutočne je impozantný.“ „Dostala som ďalší list, už je to tak dlho, čo odišiel. Aspoň- že píše a mám jeho fotografi u. Navyše to vyzerá, že sa znova uvidíme,“ potešene som na ňu pozrela. Pred pár dňami som dostala list, ktorý ma potešil ešte viac ako tie, ktoré prišli pred ním. Vráti sa, znova sa vráti. Už som škrtala dni v kalendári. Ostávalo ich ešte desať. Desať dní, ktoré sa mi budú vidieť nekonečné.

„Tak to ti prajem, chérie. Nuž sa teda pustime do ďalšej lekcie, aby si ho mohla ohúriť. Ach, jaj, ešte čosi...“ zarazila sa a  trochu nervózne sa pozrela mimo mňa, akoby uvažovala, ako povedať to, čo chce. „Tá moja klebetná suseda Mathieová. Keď som sa včera vracala zo stretnutia s Camille, zastavila ma na chodníku. Však vieš, že musí všetko vedieť,“ zagúľala očami. „Vypytovala sa na teba. A čože znova chodíš, či sa v klavírnej hre zdokonaľuješ,“ krútila hlavou. „Vyzvedačka jedna. Ach... tak som jej povedala, že áno, že prečo by si nemohla. Nebudem jej vešať na nos, kvôli čomu si tu, nič ju do toho nie je."